Jessica Santy Saleska

Všetci do jedného. Bez rozdielu. Každý z nás, kto je pri vedomí, a uvedomuje si sám seba a svoje okolie, je v hĺbke svojej duše niečím, alebo niekým zranený…

Zraniť nás môže naozaj čokoľvek, ktokoľvek, a kedykoľvek. Nikdy nie sme pred zranením úplne imúnni. Ublížiť nám môže nenávisť, nevera, neúcta, nedôvera, pohŕdanie, vysmievanie, zrada… Alebo hoci aj nedostatok pozornosti, pochopenia či lásky. Nedostatok zábavy, kamarátov, pekných slov, či objatí. Nedostatok vzrušujúcich zážitkov, nedostatok istoty, celoživotný ochromujúci strach, fóbie, obavy či nuda.

Môže to byť naozaj čokoľvek…

Ako sa však voči tomu brániť?! A dá sa to vôbec?! Mám pre vás dobrú správu… Áno, dá sa to!

V prvom rade tým, že si to uvedomíme a nebudeme pred týmto faktom utekať, a ani si pred ním zatvárať oči. Pravda nás oslobodzuje a je teda predsa len lepšia, než nezmyselné nahováranie si niečoho, čo možno vôbec nie je, a ani nebolo…

V druhom rade sa upokojíme, aby sme si s čistým a nezakaleným mozgom logicky premysleli, ako danú ´vec´ budeme riešiť. Ak treba, napíšeme si na papier zoznam všetkého, čo musíte vybaviť, zmeniť, alebo vyskúšať.

Za tretie sa pokúsime naozaj stíšiť a meditovať, bez toho, aby sme sa však ľutovali a nadávali si ´do neschopákov´. Utiahneme sa niekam, kde sa budeme cítiť bezpečne, a začneme sa uvoľnene a úprimne modliť = rozprávať sa s Bohom. To je Ten, čo nám vždy ponúka svoju podporu, a má moc zmeniť veci k lepšiemu. A to aj bez nášho súhlasu, či vedomia…

Za štvrté si uvedomíme, že zranení sú naozaj všetci, nielen my sami. Každý z nás je však zranený, prípadne nespokojný, nejako inak. Inou mierou, inou ´vecou´, a v inom smere… Akokoľvek by sme sa ale snažili, zbaviť sa všetkej svojej nespokojnosti či ľútosti, na dlhší čas by sa nám to tak či tak nepodarilo. A to najmä preto, že vždy budeme chcieť niečo, čo nemáme, a vždy nám niekto, alebo niečo, naše očakávania sklame… S tým sa už ale treba raz a navždy zmieriť!

Za piate, – nájdime si bežné a ľahko dostupné ´veci´, alebo skôr činnosti, ktoré nám robia radosť a pri ktorých sa cítime uvoľnene a bezpečne.  Môže to byť počúvanie hudby, tanec, turistika, šport, maľovanie, meditovanie, čítanie, varenie… (napr. ´Môj zoznam záchrany´ si môžete vyhľadať tu, medzi mojimi predchádzajúci článkami.)

Za šieste, – udržujme si čulé kontakty so svojimi priateľmi, prípadne si nájdime nejakých nových ľudí, ktorým budeme môcť naozaj veriť, a s ktorými nám bude dobre. Je dôležité byť sám sebou a zbytočne sa nepretvarovať. Ak sme skôr extrovertom, vyhovovať nám budú asi rovnako spoločenskí extroverti, ako sme my sami, – a ak sme viac introvertom, viac nám bude vyhovovať asi pobyt v prírode, a len s pár hĺbavými a pokojnými ľuďmi. V takom prípade teda skúsme vernisáže, výstavy, koncerty, besedy, či recitály. Alebo len malé stretnutia u priateľov doma, v kaviarni, či na horách. Najdôležitejšie je to, do ničoho sa príliš nenútiť, ale zistiť, čo je pre nás prirodzené, a ísť si za tým. (Najlepšie však spolu s inými, nech je predsa len viac srandy…:))

Za siedme, – usmievajme sa a nenechajme si svoju dobrú náladu pokaziť. Najlepšie, nikým a ničím na svete! A to ani raz za deň… (Viem, je to ´tak trochu´ nereálne, ale za pokus to stojí. A tento ´pokus´ potom opakujme každý jeden deň!)

Za ôsme, – ak sa to dá, zmeňme ´vzduch´. Niekedy stačí naozaj len krátka zmena prostredia, a okamžite prídeme na iné, (a krajšie :)), myšlienky. Zmení sa nielen naše vnímanie a správanie, ale aj vnútorné prežívanie a plány. Budeme pozornejší, tolerantnejší, a otvorenejší k zmenám, ktoré nám pomôžu naštartovať sa na niečo nové, a oveľa krajšie.

No a za deviate, – keď máme pocit, že je to nutné, a predchádzajúce body nám vašu priveľmi zranenú dušu nijako neobšťastnili, mali by sme vyhľadať odbornú lekársku pomoc. Vtedy sa obráťme na svojho všeobecného doktora, a potom prípadne aj na psychológa, psychiatra, či psychoterapeuta. Navštevovať nejakých pofidérnych liečiteľov, mastičkárov, či veštice, však určite neodporúčam! Ak máme chuť rozprávať sa o nejakých skutočne filozofických, či duchovných veciach, zájdime si po omši za katolíckym kňazom, a skúsme sa ho na ne čo-to popýtať… Ak bude vedieť, tak nám správne a fundovane odpovie, a ak nie, aspoň nás nasmeruje na nejaké ďalšie stretnutia pre veriacich z nášho okolia. Každý človek totiž potrebuje oporu a povzbudenie od iných, – a to rovnako tak neveriaci, ako i veriaci.

Tak ako?! Pomohli vám spomínané body aspoň trošičku..?! Nevešajte hlavu, ale skúste ešte to, čo sa zmeniť dá, naozaj zmeniť k lepšiemu, – a to, čo sa zmeniť nijako nedá, prenechať Niekomu Vyššiemu. Pretože On nejaký ten plán určite má… 😉