Jessica Santy Saleska

Presne dnes, vlastne len celkom nedávno, som sa dozvedela, že jedna moja spolužiačka z vysokej školy, ktorá bola priam nekonečným klbkom energie, prehrala svoj boj so zákernou chorobou. Viem to už asi 3 hodiny a stále nechápem…

Pretože ONA bola proste absolútne iná! Bola mega! Mega bláznivá, mega spontánna, mega veselá, a s tak neuveriteľnou dávkou energie, že radšej som sa jej niekedy ani ja sama neukazovala na oči, aby sa naše energie náhodou nestretli, a nespôsobili na škole požiar. 😛

No ale teraz vážne… Bola pre mňa NAOZAJ tajným vzorom, alebo možno aj idolom… Samozrejme, nie vo všetkom, ale určite v tom, že treba byť oveľa viac otvorený a vnímavy, a oveľa viac dobrodružný a spontánny. Ak chceme žiť naozaj šťastne, a nielen o tom hovoriť. A že na tomto (pozemskom) svete žijeme IBA RAZ, a tak by sme mali urobiť maximum pre to, aby sme svoj pozemský čas a všetky svoje schopnosti využili na maximum. Tak ako to robila ona.

Ona totiž s tou svojou spontánnosťou a divokosťou nemala problém absolútne NIKDY, v ničom a pred nikým. Dokázala sa postaviť a oponovať hoci aj vedúcemu katedry či profesorovi, ak mala na niečo iný pohľad, iný názor alebo sa jej už prednáška zdala príliš nudná… Pretože ona bola proste MEGA. MEGA svojská a MEGA originálna! A doteraz nechápem to, čo som sa pred chvíľou dozvedela. NAOZAJ nechápem!

Nikdy som totiž bláznivejšiu a veselšiu ženu, ako bola ona, nevidela a nestretla – a to myslím NAOZAJ 100%ne vážne. A keď sme už pri tom, – musím sa priznať, že pár krát som jej tú jej nekonečnú energiu dokonca aj závidela…

Celé to jej životné nadšenie, ktoré všade okolo seba rozhadzovala, zabúdala, strácala, či nechávala len tak akože ledabolo rozhodené a vyhodené pre nás… pretože ho mala dosť… a bolo len na nás, či si ho uchytíme, uchmatneme, nakazíme sa ním, a zasmejeme sa spolu s ňou, – alebo možno i proti nej…

Ale to všetko je už teraz akoby jedna dávna, pradávna minulosť, a akoby sa to ani nidy nestalo… :/

Neviem a netuším, čo sa vlastne stalo, prečo sa to stalo, a ako sa to stalo…    … no možno to niekde, niekedy a pre niekoho malo alebo ešte len bude mať zmysel…

Hej, verím tomu..! Verím tomu, že LM je teraz šťastná nie na svojich 200, ale na 1000%, a vyškerená ako hrkálka sa na nás pozerá z neba… A teatrálne si pritom ťuká na čelo, že prečo zase riešime kraviny… Veď život treba predsa ŽIŤ //TU A TERAZ//  a tešiť sa z neho! A nie umárať sa, smútiť, fabulovať či prokrastinovať… To určite nie.

Ach Luci! Keby si tak vedela, čo všetko si ma naučila, a ani o tom nevieš! Ďakujem Bohu za to, že si bola päť rokov súčasťou môjho života, a prosím Boha, nech Ti svetlo večné svieti a nech odpočívaš v pokoji. V tom tvojom. 😛 V tom chaosnom a šialenom, ktorý máš tak rada! Pretože nie všetci sme tak blázniví a šiši ako ty… No (takmer úplne) všetci sme dobrí. Tak ako si vždy bola aj Ty.  Škoda, že som ťa v tej dobe ešte nevedela pochopiť… Teraz už viem.