I v dnešný smutný podvečer
pozerá do okien oproti
cez kvapky dažďa
ktoré tvoria jemnú clonu
a zábranu v jeho výhľade…
Rozmýšľa a trápi sa
nad tým istým, čo včera
Stále hľadí oproti
a nevie, čo má spraviť…
Má na ňu zabudnúť, či nie?!
Sám nevie, čo by bolo najlepšie
a má trochu strach, že sa to nedozvie
ak sa niekoho nespýta…
Má sa jej ozvať?!
Má jej napísať?!
Má ju pozvať von, niekam na kávu?!
Alebo na pizzu, ktorú má tak rada?!
Čo má, preboha, urobiť
aby na ňu už nemyslel?!
Nejde mu preč z očí
hoci do jej izby nevidí
a nie je ani na balkóne
pretože zrejme večeria…
Tak, kua, poradí mu niekto?!
Alebo sa bude trápiť sám
ďalej a ďalej
až kým sa nezblázni?!
Nevedel, že láska takto ubíja
a že tak veľmi bolí..!
Čo je to za život
keď ešte aj to príjemné
musí tak moc bolieť?!
Veď kto to kedy videl
aby zaľúbený trpel?!
Veď ten by sa mal tešiť
a radovať zo svojej milenej…
A nie tu čučať a hľadieť do blba
postávať ako soľný stĺp
a báť sa ísť večer spať
lebo už dobre vie, že nezaspí
a že zas tam bude len ona…
Jeho milovaná…
V jeho sne…
No nie v jeho posteli..!
Šialenstvo preteká jeho žilami
a on vie, že musí čosi urobiť
Hocičo, len tu nestáť
a nehľadieť zas tajne oproti
tak ako včera či predvčerom…
Vie, že musí čosi vymyslieť
lebo inak zošalie
Vie, že už teraz vyzerá jak blázon
a že sa ním aj stane
ak tu zostane a skamenie…
A tak ide von
strháva svoj kabát z vešiaka
berie kľúče a prachy
a vyráža do noci
ktorá sa práve začala…
Chce na ňu zabudnúť
a dostať ju z hlavy von
no zároveň má strach
že by tak prišiel o ten sladký
a mámivý prízrak
ktorý dáva jeho bytiu
tú zvláštnu, tajnú iskru
a aký-taký zmysel…
Celá debata | RSS tejto debaty