Jessica Santy Saleska

Opäť som raz čosi vyviedla. Meniac si včera svoju tmavú ´zimnú´ kabelku za plátennú a bledšiu, jarno-letnú, zabudla som si do nej vhodiť to najhlavnejšie, čo dnes vládne celému svetu! Presne tak – peniaze! Teda vlastne zabudla som si do nej preložiť nielen peniaze, ale rovno celú peňaženku, a s ňou aj všetky doklady, ktoré v nej nosím…

Zistila som to však až v autobuse, keď som si chcela ´pípnuť´ svoju MHD-kartu. Hľadám, prehrabujem, preskúmavam oba oddelené priečinky, ale to, čo hľadám, nenachádzam. Rozhorúčená z hľadania, alebo skôr zo stúpajúceho hnevu voči sebe, keď by som si najradšej poriadne vynadala, nahodím nejaký ten nemastný-neslaný úsmev a idem si, najpokojnejšie ako len viem, sadnúť na jedno voľné miesto. Snažím sa tváriť čo najnenápadnejšie, aby si ma pán šofér nevšimol, a netúžil sa ma oprávnene zbaviť… 🙂

Nestalo sa mi síce po prvýkrát, že som cestovala ´na čierno´, ale vtedy dávno, ešte asi príliš mladá a pojašená, som to všetko brala len ako nejaký žart a mohla som sa kedykoľvek sama rozhodnúť, či a na ako dlho ešte tým čiernym vagabundom chcem alebo nechcem byť…

Tu som to však už na výber moc nemala a tak som sa z toho necítila ani moc dobre… Keby ma chytili revízori (čo by ma takmer určite aj chytili, pretože okrem kabelky som mala pri sebe ešte aj igelitku, a na nohách sandáliky s opätkami :)), zrejme by mi neverili, že som tá, ktorá im hovorím, že som a určite by kvôli mne privolali i štátnu políciu… A to by bolo v dnešný deň, keď som sa musela ponáhľať do práce a nemohla v nej meškať, pre mňa nervovým peklom..!

Našťastie, moje modlitby, či skôr tajné priania, aby ma nenačapali, boli vypočuté a tak som predsa len (bez veľkej psychickej a úplne nulovej časovej ujmy) prišla napokon do práce. Tam mi v priebehu dňa jedna kolegyňa vrátila jedno mnou požičané Euro ešte z minulého týždňa, a ja som si ho s veľkou pozornosťou schovala do vačku nohavíc…

Keď som sa potom po práci, už s inými kolegyňami, prechádzala po meste, baby dostali nápad, že si dáme v tomto roku našu prvú spoločnú zmrzlinu v kornútku… A keďže ja som nechcela byť ešte aj outsider, keď už som ráno bola ten čierny pasažier a nezdokladovateľný niktoš bez identity, dala som si aj ja jeden malý kopček studenej sladkosti. Stál ma len 40 centov, a tak mi z jedného eura zostalo ešte 60 centov. 50 z nich som však čoskoro minula v blízkej samoobsluhe za malú fľašku minerálky, pretože ma pochytil obrovský smäd a v tej mojej úžasnej letnej kabelke som nič na pitie nemala…

S 10 centami vo vrecku nohavíc som sa s tou najvytrvalejšou kolegyňou napokon vybrala ešte aj na večernú bohoslužbu do jedného kostola. Keď sa ku koncu omše vyberala almužna, ofera alebo ako sa to vlastne správne nazýva, vhodila som to ´posledné, čo som mala´ do prúteného košíčka… Bol to zvláštny pocit dať aj tú poslednú malú mincu a nemať pri sebe opäť ani cent, tak ako tomu bolo dnes ráno… 🙂

Pri východe z kostola mi napadlo, že ešte aj ten kľačiaci žobrák pri dverách má teraz pri sebe viac peňazí ako ja, čo bol tiež dosť zaujímavý pocit… Rozmýšľala som nad tým, či by mi z tých jeho vyžobraných peňazí niečo požičal, keby som ich aj naozaj nutne potrebovala, –  napríklad na moju nevyhnutnú cestu domov…

Od neznámych ľudí v autobuse som sa to ráno neodvážila požadovať, no ktovie ako by sa zachoval tento kľačiaci človek so sklonenou hlavou… Ktovie, či by mi naozaj uveril a dal mi nejakú tú ligotavú mincu zo svojho klobúka… Určite by sa neskutočne čudoval tomu, čo a prečo to od neho vlastne žiadam, a možno by bol z toho taký nahnevaný, že by mi rovno vynadal…  Možno by mal pocit, že si z chcem z neho uťahovať, a neobmäkčili by ho ani moje slová o tom, že mu tie peniaze na 100 % vrátim… A to dokonca hneď zajtra, keď mi povie kedy a kde ho presne nájdem…

Pýtať si od neho číslo na mobil, by v tomto prípade asi bolo bývalo odo mňa dosť blbé, – ale tak ktovie, či by sa pri ňom aj nejaký ten starší a stále funkčný mobil, predsa len nenašiel..?! Samozrejme, že ak by k tej jeho ´výpožičke´ naozaj došlo, urobila by som maximum preto, aby som tento svoj záväzok čo najrýchlejšie splatila… A nielen, že by som tomuto ujovi vrátila to, čo by mi požičal, ale za jeho ochotu a dôveru, by som mu určite dala ešte i nejaké to ´všimné´ navyše… To, ako by to ale prebehlo naozaj, sa už nedozviem, pretože ja som toho pána predsa len neoslovila…

Ak mám však pravdu povedať, musím sa priznať, že čo sa týchto ľudí týka, predsa len sa mi o niečo viac ´páčia´ tí žobrajúci ľudia, ktorí okrem kľačania vedia napríklad aj niečo pekné, rezké zahrať, zaspievať alebo zatancovať… Takýmto, o trošku viac snaživejším, ten peniažtek, podľa mňa, patrí aj o trošičku viac ako len tým kľačiacim, stavajúcim sa vám do cesty a takmer sa vám hádžucim pod nohy…

Nechápte ma prosím zle, nemám vôbec nič proti takým, ani onakým ľuďom, ale myslím, že keby sa aspoň niektorí  takýto chudobní ľudia, popri žobraniu, snažili robiť aj niečo iné a podobne kreatívne, boli by na tom určite o niečo lepšie ako sú na tom teraz. Druhí ľudia by im jednak ochotnejšie finančne vypomohli, ale hlavne, títo chudobní ľudia by sa celkovo oveľa lepšie dokázali postarať sami o seba… A to je to hlavné, o čo ide..! Naučiť ich, že sa nemajú vzdávať, ale majú sa vždy o niečo snažiť. Naučiť ich ´loviť ryby´ a nie čakať na každodennú dávku rýb zadarmo…

Aj v našich prísloviach a porekadlách sa hovorí staré známe: ´Pomôž si človeče, aj Pán Boh Ti pomôže!´, a ja si myslím, že je to presne tak. Podľa mňa, je to jedna z tých svätých právd, ktoré sa nikdy nezmenia, a ktoré tu budú platiť na veky. Či sa nám to páči, alebo nie, proste ten, kto sa v živote nikdy o nič nesnaží, tak ani nemôže nikdy nič poriadne získať… A keby to aj, čírou náhodou, nejako získal, tak si to určite neudrží, pretože nebude ani len tušiť ako na to… Prípadne sa mu nebude chcieť ani len pohnúť prstom, aby danú vec zveľadil…

P.S.1: Nehanbime sa požiadať blížnych o pomoc, vtedy keď treba, a rovnako tak sa snažme, aby sme aj my čo najviac vedeli pomôcť nielen sami sebe, ale aj tým druhým.

P.S.2: Keďže som už nemala ani cent, a riskovať cestu domov opäť ´na čierno´ sa mi už nechcelo (asi už naozaj starnem! :)), rozhodla som ísť domov pešo. Našťastie, navečer už nebolo tak veľmi teplo a dalo sa to zvládnuť. V opačnom prípade by som si to jedno Euro musela požičať tento krát ja (od tej kolegyne z kostola)… a zajtra ho v práci potom vrátiť zase ja jej… Z toho mi vyplýva :

P.S.3: Je fajn mať niekoho, kto vás pozná a kto vám pomôže trebárs len tým jedným jediným Eurom na autobus… Alebo hoci len milým a povzbudivým slovom, či úsmevom… 🙂

P.S.4: Táto naša večerná a pohodová  prechádzka nám obom padla naozaj vhod. Okrem zdravého pohybu a psychického relaxu z príjemnej zmeny, sme sa aj skvele pozhovárali. V práci na to, totiž, nie je takmer nikdy čas…