Jessica Santy Saleska

S odpustením druhému úzko súvisí aj odpustenie sebe samému. To je rovnako dôležité, ak nie ešte dôležitejšie, ako to prvé. Pretože to MY SAMI sa rozhodujeme, ako sa k svojim vinníkom budeme správať a čo k nim budeme cítiť. Možno vtedy dávno sme v tomto nemali príliš na výber, (pretože sme nimi boli naozaj dosť zranení), ale teraz už máme..! Rozhodnime sa zmeniť svoj život k lepšiemu a začnime odznovu..!

Pokiaľ žijeme, vždy máme na výber, a nič nie je definitívne stratené. Aj keď sme v živote, napríklad, pokazili veľmi veľa vecí, rovnako veľa vecí ešte stále môžeme aj vylepšiť, či vybudovať nové. Síce už možno nezachránime úplne všetko-všetúčko, čo sa kedysi pokazilo, ale veľmi veľa z tých ´vecí´ sa ešte napraviť a zmeniť dá. Len musíme chcieť. A vlastne nielen chcieť, ale sa aj snažiť..! 🙂

Ako však na to?

Ideálne by bolo, keby sme mali možnosť pohovoriť si s človekom, ktorý nám ublížil, a ten by bol ochotný vypočuť si nás, prispieť k vyriešeniu nášho problému, a dokonca sa nám aj ospravedlniť..!:) Keby bol tento človek natoľko uvedomelý a múdry, že by túto skvelú príležitosť na zmierenie sa využil, a pomohol by nám danú vec vyriešiť, zabili by sme tým ´dve muchy jednou ranou´. Pretože koniec-koncov, ten problém (s ním) máme síce my, ale tým pádom ho predsa len tak trochu má aj on.:)

Keďže takto skvele to však takmer nikdy nefunguje, a ľudia bývajú niekedy až neskutočne hlúpi, treba sa týchto svojich negatívnych pocitov zbaviť aj bez spolupráce takéhoto zadubenca. Nechceme byť predsa doživotne závislí na ochote a rozhodnutí jedného jediného, tvrdohlavého človeka..! Či áno..?!

Ak sa teda na niekoho naozaj hneváme, ale on/a nemá záujem poznať naše názory, pocity a pripomienky, nechajme to neustále vŕtanie tak, a skúsme sa nad to trošičku povzniesť.

Uvedomme si, že pomstou, nenávisťou a hnevom nič nevyriešime, iba budeme naďalej, chtiac či nechtiac, ubližovať sebe aj iným. A to za to, predsa, naozaj nestojí..!

Nemstime sa my sami, ale prenechajme to Bohu. On vie, čo je pre nás, i pre tých druhých, to najlepšie. On vie, aký sme my, a aký je človek, ktorý nám ublížil. On jediný vie, prečo to ten dotyčný spravil… A On aj najlepšie vie, ako veci riešiť… Mali by sme Ho teda počúvať vo svojom srdci a v Novom Zákone, a čo najviac sa obklopovať práve Ním – Láskou.

Boh vie, že nám bolo ublížené, no aj tak nás žiada, aby sme svojim vinníkom odpúšťali. Teda skôr aby sme ich ´púšťali od seba´. Tým, že ich prenecháme Jemu. Nechce to od nás preto, aby nás spravil slabými, úbohými či pokorenými. Práve naopak! Chce, aby sme sa od svojich zranení oslobodili a neboli svojim vinníkom vôbec nič dlžní. (Iba ak svoju lásku… niekedy). Chce, aby sme sa zbavili svojich neodpustení a rán, a aby sme boli opäť vyrovnaní, nebojácni a šťastní. Chce, aby sme boli usmievaví a slobodní od zla, ktoré nám ublížilo. Za to všetko, (ak Mu uveríme) nám sľubuje, že On sám sa s každým naším vinníkom osobne a osobitne poráta.

Našou úlohou je teda ´iba´ vedome a slobodne sa rozhodnúť, že daného človeka ´púšťame´ preč zo svojich myšlienok, svoju pomstu raz a navždy prenechávame Bohu, a pre seba si za to žiadame pokoj, vyrovnanosť a Jeho odpustenie. Áno, presne tak, Jeho odpustenie voči nášmu vlastnému pekelnému hnevu..! Voči tomu hnevu, ktorý sme my sami prechovávali k svojim vinníkom, k Nemu i k sebe samým.

Svojimi vinníkmi totiž často krát bývame aj my sami. Potrebujeme sa preto naučiť pravidelne odpúšťať  nielen tým druhým, ale aj sebe. Všetky tie naše každodenné nedokonalosti, omyly a viny však, samozrejme, najskôr predložíme Bohu a sľúbime Mu, že sa napravíme. A ak bude naša ľútosť skutočne úprimná, Boh nebude mať žiaden dôvod nám neodpustiť. A tým pádom môžeme na svoje poklesky zabudnúť a definitívne si ich odpustiť aj my sami. Budeme čistí a oslobodení pred Bohom i sami pred sebou. Pretože sme dostali rozhrešenie a omilostenie od Najvyššieho Sudcu, voči ktorému už nie je možné podať odvolanie. 🙂

S ľuďmi a s ich závidením osobného šťastia je to v tomto prípade opäť o čosi ťažšie. Chce to teda práve tú našu dôveru v Neho, aby sme sa vedeli naozaj povzniesť nad všetku ľudskú hlúposť, škodoradosť a žiarlivosť.

Ak naozaj uveríme Bohu a Jeho prisľúbeniam, nebudeme mať viac taký problém s neodpustením druhému a ani sebe. Budeme vyrovnaní, očistení a imúnni. Tak ako v každom vzťahu, vyžaduje si však aj náš vzťah s Bohom, našu dlhodobejšiu skúsenosť, úprimnosť a dôveru. A každodenné spytovanie svedomia, čo nebýva vždy ľahké… A vlastne ani to odpustenie nie… (Všetko chce svoj čas).

Ak však máme naozaj úprimnú dušu a záujem, Boh nás od seba nikdy neodoženie. Naopak – vždy nás príjme a vždy nám aj odpustí. Čokoľvek! A zároveň nám pomôže naučiť sa odpúšťať aj sebe samému. Tým, že sa ako deti spoľahneme na Neho, nášho starostlivého Otca, Jeho odpustenie a starostlivá láska nás opäť spravia šťastnými, voľnými a dôverujúcimi. Presne takými, ako bývajú malé deti. Stať sa opäť ´tým malým a bezbranným dieťaťom´ je však pre mnohých z nás až príliš obtiažne a stresujúce. Možno práve pre tie zranenia, ktoré sme ako deti utŕžili od svojho okolia…

Boh však má pre nás plán. Súcitne nás vyzýva, aby sme sa svojho utrpenia zbavili. Aby sme ho prenechali Jemu. On už totiž za nás zvládol naozaj všetko. Porazil nielen všetko utrpenie, všetok smútok a beznádej, ale dokonca aj smrť. Tým, že svojím zmŕtvychvstaním porazil smrť, zabezpečil nový život a nový začiatok aj nám. Stačí ich len využiť a zhlboka sa nadýchnuť novej slobody Božích detí… 🙂 

Čas však uteká ako voda a preto by sme nemali otáľať príliš dlho. Zbavme sa raz a navždy všetkého svojho neodpustenia, aby sme mohli naplno prežívať pokoj a šťastie. Odstráňme zo seba všetko zlo a všetku vinu, ktoré nám bránia byť šťastnými. Prenechajme svoju pomstu Bohu a odpustime sami sebe to, že sme sa toľké roky zbytočne trápili. Často krát sú to i desiatky rokov, čo sme zatvrdnuto škodili sebe samým a aj druhým ľuďom okolo nás. A to je práve tá vec, ktorú nám musí Boh, a aj my sami sebe, odpustiť. Všetky tie mesiace, roky či desaťročia, ktoré sme premárnili zbytočným a kontraproduktívnym hnevom, nenávisťou a prísnosťou.

Kým sme žili v hneve a v neláske, trýznili sme svoju dušu, myseľ i telo, a to Boha po celý ten čas veľmi urážalo a mrzelo. Boli sme urazení a zranení, a prijímali sme do seba (či už vedome alebo nie), oveľa viac zla ako dobra. Odmietali sme darovať lásku sebe samým, neprijímali sme lásku ostatných, a rovnako tak sme ani neprejavovali dostatok lásky navonok. Boli sme uväznení ako väzni vo väzniciach, a uzatvorení sami do seba ako obete nejakého veľkého nešťastia…

Teraz si to však už uvedomujeme a máme možnosť to zmeniť. Ak totiž svoje viny úprimne oľutujeme a s dôverou ich predložíme pred Božiu tvár, môžeme sa už pomaly začať radovať. Na to, že už čoskoro sa budeme vedieť radovať naozaj naplno a bez obáv :). Jeho Láska nás bude posilňovať a liečiť. Ak Mu to dovolíme. Je to vždy len na nás…

Have a nice day! 🙂