Jessica Santy Saleska

Máme pokarhať a potom odpustiť… Nie naopak. A taktiež nie robiť jedno bez druhého. Ani odpúšťať sa nemá neuvážene a unáhlene. Aj to si treba dobre premyslieť. A byť si vedomý toho, akú vážnu vec ideme urobiť. Preto by sme sa aj na každé jedno odpustenie mali dopredu aspoň trochu pripraviť. Uvedomiť si, čo tým stratíme a čo získame, a zvážiť, či sa nám to vôbec oplatí… (Samozrejme, že áno!!!:)

Naše srdce a myseľ naplnené hnevom, strachom a urazenou pýchou, to však zväčša nedokážu hneď správne pochopiť. Ak sa na to však pozrieme s dostatočným citovým a časovým odstupom, a z určitého (Božieho) nadhľadu, uvidíme, že odpustenie je pre všetkých zúčastnených, ale najmä teda pre nás samých, (na smrť urazených a zranených), nielen ´životne´ dôležité, ale aj veľmi výhodné. Odpustením totiž získame oveľa viac, ako ním stratíme..!

Neviem ako vy, ale v tejto konkrétnej situácii chápem ja slovo ´odpustenie´ vo význame zbavenia sa zlých pút, zviazaností a obmedzení, a nie až tak v tom dokonalejšom, vyššom (a pre nás pritom nepredstaviteľnom!!!) obraze podávania si rúk, či objímania sa s naším nepriateľom. Myslím to tak, že svojmu vinníkovi sa nemusíme hneď hádzať okolo krku, (keďže on je ten, kto nám prvý a zámerne ublížil), ale postačí už to, že sa zbavíme svojej túžby po pomste, pomyslíme si o ňom ´svoje´ a hoci nás naozaj zranil, doslova sa na ´to´ vykašleme. Naschvál nepíšem, že ´na neho´, pretože morálnou povinnosťou každého jedného z nás je pomôcť druhému, keď je to treba a keď je v ohrození života, bez ohľadu na to, kto ten druhý človek je a aké s ním máme vzťahy…

Či už si to uvedomujeme, alebo nie, neodpustenie je naozaj ako keby naším vlastným vnútorným väzením. A či chceme alebo nie, aby sme sa z neho vyslobodili, musíme sa len MY SAMI ZA SEBA rozhodnúť pre odpustenie. Inak zostaneme väzňami nášho vinníka a väzňami svojej zranenej pýchy. Nik iný sa pre to odpustenie nemôže rozhodnúť za nás, aj keby chcel… Môžeme, alebo skôr musíme (!!!) to spraviť len my sami svojím vlastným rozhodnutím a svojím vlastným vedomým chcením. Inak to nejde. Myslím, že v tomto prípade je odpustenie oveľa viac naše vedomé a dobrovoľné rozhodnutie sa či záväzok, než nejaký náš cit či pocit. Hoci naše urazené a zranené ego nám zo začiatku často krát nebude chcieť dovoliť odpúšťať, my aj napriek tomu musíme ísť proti tomuto nášmu ´oprávnenému´ hnevu, a svojho pomstychtivého a krvilačného zla v sebe sa definitívne zbaviť.

Je to niečo také ako keby sme raz a navždy presekli lano s kotvou, ktoré vás sťahuje stále viac na dno, prípadne ako reťaz, či ohrada, za ktoré umiestnime všetkých tých, ktorí nám niekedy ublížili, aby to už nikdy viac nemohli urobiť.

Definitívne rozhodnutie prekonať takto svoj hnev je však vždy iba na nás. My sami sa VEDOME A SLOBODNE rozhodneme zbaviť sa zlých pocitov, ako sú neodpustenie, nenávisť či strach, a nahradiť ich inými.

A hoci nemáme absolútne žiadnu moc zmeniť to, čo sa nám niekedy stalo, máme dostatok síl na to, aby sme vyliečili a napravili svoje zranené city a svoje nevhodné správanie. Je dobré, že o svojom hneve vieme, pretože tak ho môžeme lepšie kontrolovať, a usmerňovať. Síce sa ho asi nikdy nezbavíme úplne a bez akýchkoľvek stôp, dôležité je však to, že teraz, keď už o ňom vieme, nebude mať nad nami takú veľkú moc. Svoj hnev budeme ovládať my a nie on nás.

Našu minulosť a ani naše minulé zranenia síce nedokážeme zmeniť a ani vymazať, ale môžeme sa rozhodnúť, že nás už VIAC NEBUDÚ OBŤAŽOVAŤ. Namiesto zlých vecí totiž začneme častejšie myslieť na tie dobré, a namiesto kutia pomsty, budeme sami seba i druhých podporovať a poháňať v konaní dobra. Zo začiatku nám táto zmena myslenia možno nepôjde ľahko, ale postupne sa to naučíme až tak, že sa stane naším každodenným zvykom a aj vyhovujúcim životným štýlom. Agresivity a oprávneného hnevu sa zbavíme napríklad pestovaním nejakého športu, tancom, cvičením či upratovaním. Nebudeme sa viac sťažovať, nadávať a preklínať, ale začneme sa rozhliadať okolo seba a pomáhať tým, ktorý sú na tom momentálne ešte horšie ako my. Zaumienime si, že každý deň pre niekoho vykonáme aspoň jeden dobrý skutok, alebo malú obetu…

Vedome a cielene vytlačíme zo svojho života všetky výčitky, nejasnosti a zlo. Nenecháme sa viac svojím vinníkom obťažovať, zastrašovať, ani provokovať. Budeme ostražitými strážcami svojho vedomia, svojich pocitov a svojich práv. Zlé pocity zo seba vybijeme, vyspievame, vymaľujeme, vypíšeme alebo pretransformujeme do nejakej inej kreatívnej, zábavnej či užitočnej činnosti, ktorá nás bude baviť. A dokonca aj dvojnásobne tešiť. Že prečo dvojnásobne? Pretože nielen, že sa zbavíme negatívnych emócií, ktoré sa budú postupom času nahrádzať tými dobrými, ale v záchvate takejto našej (hnevlivej) vášne, sa môže stať, že vytvoríme aj niečo veľmi pekné, čo nás bude neskôr vždy znovu a znovu potešovať a na čo budeme môcť byť (právom?! :)) hrdý.

Vraj všetko zlé je aj na niečo dobré, a ja si myslím, že je to presne tak. Určite však nie zrovna vo chvíli najväčšieho sklamania, smútku, či bolesti… Ale až neskôr… Keď to čas a strata pamäte trošku zahoja a zmiernia… Rozhodne nás však aj zlé veci dokážu posilniť, zmeniť, či niečo naučiť.

A ďalšia vec, – keby sme nikdy nespoznali zlo, tmu a špinu, nevedeli by sme si vážiť ani akékoľvek dobro, svetlo či poriadok. Preto práve tým, že sme aj my osobne spoznali dobro a zlo, máme možnosť si slobodne vybrať, ktorú z tých dvoch odvekých kategórií budeme vo svojom živote uprednostňovať a napĺňať.  

Odpustiť niekomu niečo veľmi vážne a dramatické, čo nás zásadným spôsobom urazilo a zmenilo, nám môže niekedy trvať aj veľmi dlhý čas, často dokonca i celý život. Rozhodujúce je však to, že sme sa na to predsa len konečne dali  a odmietli sme nechať si tým naším sklamaním ďalej kaziť život. Ten náš vlastný, i život nášho vinníka, či celého nášho okolia, ktoré je v tom našom ukrivdení zväčša úplne nevinne… Mali by sme si reálne uvedomiť, že neodpustením a hnevom trýznime hlavne sami seba, a to nie je o nič správnejšie a lepšie, ako trýzniť niekoho iného. Myslím, že tým máme presne taký istý hriech ako keby sme ubližovali hocikomu inému. Ak zatiaľ ešte odpustiť nedokážeme, prosme Boha každý deň o to, aby nám s tým pomohol a oslobodil nás.

Ježiš nám síce povedal, aby sme milovali druhých tak isto ako seba, ale povedal i to, aby sme sa nebáli nasledovať jeho príklad a milovali druhých dokonca i takou veľkou obetavou láskou, akú mal On k nám. Myslím si ale, že nám by vcelku postačilo už aj to, keby sme sa navzájom milovali tak ako miluje každý jeden z nás sám seba. V prípade, ak by sa našiel niekto, kto je schopný ešte väčšej lásky, (a toho vraj človek schopný je:)), nevylučuje sa ani možnosť mať ho dokonca ešte radšej ako sám seba a dobrovoľne sa pre jeho dobro obetovať.  V zásade by nám však, podľa mňa, malo stačiť i to, keby sme sa navzájom úplne prirodzene tolerovali, a nerobili jeden druhému to, čo nechceme, aby niekto robil nám.

 Takže:

Rozhodnime sa zbaviť sa všetkého nášho zla, nenávisti, výčitiek a strachu! Zaumieňme si, že si týmto zlom už viac nenecháme zaťažovať svoju hlavu, srdce a ani náš ďalší život. Úplne a rozhodne sa zbavme všetkých obmedzení a obáv, ktoré nás s daným človekom alebo s danou situáciou spájajú. Každé jedno neodpustenie predložme Bohu, aby si s ním za nás poradil On, a aby sa za nás, (v prípade Jeho uváženia), aj primerane pomstil. Pretože Boh je naozaj spravodlivý, a ak On uzná, že si daný človek zasluhuje spravodlivý trest alebo aspoň upozornenie, tak ho ten dotyčný človek rozhodne aj dostane. Skôr alebo neskôr. (Tomu môžte veriť..!)

Pomsta za to, čo nám dotyčný človek spôsobil, by teda nikdy nemala patriť nám, ale len Jemu. Pretože iba On je ten najspravodlivejší Sudca v celom vesmíre, ktorý pozná všetky príčiny a dôvody konania. A to dokonca i tie najskrytejšie…

Našou úlohou je prenechať všetko naše neodpustenie a našu túžbu po pomste Jemu, a dúfať, že On ´to´ za nás spravodlivo vyrieši. Musíme Ho požiadať, aby od nás všetko naše zlo prevzal, a navždy nás ho zbavil. Nebojme sa toho, že Boh nás za to, že máme v sebe hnev, bude chcieť hneď a zaraz potrestať. On náš hnev predsa dokonale pozná, chápe a aj rešpektuje. Sám nám predsa dal city i slobodnú vôľu… Ale aj tak chce, aby sme svoj hnev ´darovali´ Jemu, a nenechávali si ho sami v sebe, kde sa môže ešte viac rozrásť a potichu nás ničiť. Boh, a vlastne už aj my sami predsa vieme, že ak si vo svojom vnútri necháme niečo bolestivé a nevyriešené, nebude nám to na úžitok, ale práve naopak, – bude nás to vždy iba trápiť a zdržovať. A to až tak dlho, kým to úplne a úspešne nevyriešime.  (Alebo dočasne neumlčíme nejakou hlúpou, nezdravou, otupujúcou a zbabelou závislosťou…)

Ak by sme vo svojej zaslepenej pomstychtivosti predsa len zatúžili ´svoju vec´ vyriešiť svojou vlastnou silou a mstením sa, a nespoľahli sa radšej na osobu a všemohúcnosť Boha, mohlo by sa nám to poriadne skomplikovať. Akákoľvek situácia by totiž nastala, ani jedna z nich by určite nebola tým dokonalým riešením:

Buď by sme sa totiž pomstili nedostatočne a zožieralo by nás to, že sa dotyčnému musíme pomstiť ešte raz a dôslednejšie,

buď by sme sa mu pomstili a ublížili mu až tak, že by nás to potom nielen moc mrzelo, ale možno by sme za to išli i do väzenia,

alebo by ten daný človek naše správanie aj tak nepochopil, a aby sa pred naším útokom obránil, zaútočil by proti nám naspäť. No tým pádom by sa dal do pohybu celý kolobeh ďalšej zbytočnej akcie a reakcie, ktorý by sa  zastavoval už oveľa ťažšie… Ale samozrejme, dalo by sa to…

Pretože možné je takmer všetko… Dokonca aj pokojné vysvetlenie, odpustenie a obojstranné zmierenie… 🙂 Len keby tie nebývali až také zriedkavé a ľudia až takí hlúpučkí..!