Jessica Santy Saleska

Človeka nespraví dokonale šťastným nik iný, iba Boh. Iba Boh má schopnosť naplno uspokojiť srdce a myseľ človeka, a dať mu všetko, čo potrebuje a po čom túži. Ba dokonca ešte viac ako ´len´ to…

Boh nám vie dať dokonca i to, na čo sa my sami, vo svojej nehodnosti, neodvážime ani len pomyslieť! On však aj tak chce, aby sme Ho o to žiadali a aby sme s Ním o tomto, i o všetkom ostatnom, živo komunikovali. Najviac zo všetkého ale chce to, aby sme sa Ho nebáli, ale naopak, – dovolili Mu objať nás. Aby nás tak mohol naplno zahrnúť svojou Láskou a mal s nami úžasný a nikdy nekončiaci vzťah…

V najhlbšej podstate nášho JA, ani my sami, vlastne, nič iné nechceme… Iba toto jedno. Milovať a byť milovaný! Chceme Jeho – Lásku, a to navždy, a bez prekážok!

S nami je to však niekedy ťažké… Toho, čo tak veľmi chceme, sa zároveň aj veľmi bojíme. Často krát si to ale nevieme ani len uvedomiť, nieto si to ešte aj priznať, pochopiť to alebo sa dokonca odhodlať to zmeniť.

Máme pomýlené názory, pretože žijeme v pomýlenom svete.

Bojíme sa Lásky ako čert kríža, pretože máme pocit, že práve láska je to, čo nás zranilo, alebo čo nás robí zraniteľnými.  

Sme naozaj hlúpi, ak veríme všetkým tým prázdnym a zavádzajúcim rečiam celebrít o tom, čo láska je a čo už nie. Akoby sa láska a jej prejavy dali len tak odmeriavať, vyčíslovávať, a stanovovať im hranice..! Akoby láska bola len tým niečím povrchným, čo je alebo ešte nie je dovolené urobiť na prvom rande..! Akoby bulvár a médiá boli tými pravými, kto má patent na pravdu a múdrosť, a bolo treba im veriť..! Akoby sa už dnes mohol láskou označovať akýkoľvek vzťah k čomukoľvek, – aj k absolútne zlým a zhýralým veciam..!

Nečudujem sa teda tomu, že ľudia sú naozaj pomýlení a zmätení. A ani tomu, že sa boja milovať. Láska je predsa prezentovaná ako niečo jednoduché, povrchné a vlastne aj dosť otravné. Ako niečo, čo je určené maximálne tak na jednorazový konzum a dá sa to kúpiť takmer všade. Akoby bolo už priam nenormálnym zázrakom, že dvaja ľudia sa zaviažu zobrať sa a žiť spolu naozaj verne po celý svoj život. Mám pocit, že veľmi veľa ľudí to už takmer ani nedokáže pochopiť a čuduje sa ich bláznovstvu. Prípadne vôbec neverí tomu, že by im to mohlo ´vydržať´. Veď podľa nich je na svete tak veľa iných ´lások´ a lákadiel, tak prečo sa viazať..?!

Neviem, možno ani ja sama nemám právo takto moralizovať, mám však dojem, že tomu rozumiem. Vídam ľudí, ktorí sú naozaj hlboko zranení a sklamaní, pretože ich nejaká ´láska´ oklamala, využila a odhodila od seba. Chápem tomu, že už na lásku momentálne neveria. Nechápem však tomu, ako je možné, že ešte vôbec nepoznajú Tú Skutočnú, JEDINÚ A PRAVÚ LÁSKU, ktorá naozaj existuje, a ktorá ich miluje absolútne čisto a bezpodmienečne..?!

Ako to je možné..?!

Ako je možné, že v našej krajine, v ktorej je podľa sčítania ľudu vyše 80% kresťanov, ľudia ešte stále nepoznajú túto JEDINÚ A PRAVÚ LÁSKU, a že sa Jej priam panicky boja?! Žeby boli ľudia až takí bojazliví a málo odhodlaní Ju hľadať?! Alebo žeby robila chybu cirkev, ktorá ľudí len zbytočne straší, a len veľmi málo ich podporuje?! Žeby to mala na svedomí dnešná konzumná doba, ktorá nás stále viac odľudšťuje a mätie?! Alebo žeby bol vinný každý jeden z nás, za to, že okolo seba šíri zbytočný strach a skutočnú Lásku potláča?!

Neviem. Možno to budú aj všetky tieto dôvody…

Ľudia sa dnes vraj stále viac a viac boja o svoju budúcnosť, a stále viac sa cítia byť neistí. Túžia veriť v niečo pevné a dôveryhodné, no keď to nevedia nájsť, vložia svoju dôveru aspoň do materiálnych, a ako-tak hodnotných, vecí. Chápem to. Zabúdajú však na to, že stále sú to iba veci, ktoré ich šťastnými neurobia.  No čím viac a besnejšie sa nimi obklopujú, tým viac získavajú nesprávny pocit, že už žiadnu Lásku ani nepotrebujú. Ich rozmáhajúci sa majetok im dáva dokonale falošnú ilúziu istoty. Ak však takíto (duševne často veľmi chudobní) ľudia o majetok alebo o zdravie prídu, sú úplne nahratí. Nevedia, čo ďalej, a cítia sa oklamaní. A tými aj naozaj sú. Oklamal ich totiž konzumný a pôžitkársky svet, ktorému slepo uverili, a z ktorého vylúčili akékoľvek hlbšie city a dôveru v Boha. Namiesto na Boha, sa spoľahli na peniaze a na iných vplyvných ľudí, no tí ich sklamali… A tak sa, pre istotu, snažia nahrabať ešte viac peňazí pre seba, (lebo tak je to vraj správne), a  ešte menej dôverovať druhým (lebo ľuďom sa vraj už veriť neoplatí…).

Takíto ´nešťastníci´ potom už len dosť ťažko uveria znovu v lásku, dobro a nezištnosť. Veria už iba svojim obavám a strachu, ktoré im hovoria, že sa majú ešte viac chrániť a ešte viac sa materiálne zabezpečiť. Ich strach sa rozosieva cez všetky spoločenské vrstvy a  po celom svete ako novodobý mor, takže čoskoro sa aj ostatní ľudia začnú takto báť…

No čím viac sa ľudia boja, tým menej dôverujú a veria v lásku. A čím menej veria v lásku, tým viac sa boja. Všetkého a všetkých. A je to celkom pochopiteľné. Strach totiž lásku vytláča. Rovnako tak však Láska dokáže vytlačiť strach. Samozrejme však, len vtedy, ak ju prijmeme, a ak ju máme v sebe. A ak jej dáme šancu meniť naše vnútro…

Ak sme ju ešte od nikoho nedostali, tak jej v sebe proste moc nemáme. Najskôr ju musíme my sami prijať, vyskúšať si ju a zažiť na vlastnej koži, a nechať sa ňou trošku presýtiť a pohýčkať. Aby sme zistili, aká je skvelá a mocná, a nebáli sa ju rozdávať aj ďalej. A aby sme sa nemuseli báť ani toho, že raz sa nám minie… Sami sa totiž presvedčíme, že čím viac jej rozdáme, tým viac sa nám jej vráti späť. Lebo taký je odveký božský zákon odplaty: To, čo dávame druhým, sa nám aj vracia. Či už je to láska a pozornosť, alebo apatia a mrzutosť…

Je teda vždy len na nás samotných, ako sa rozhodneme…

My sami si musíme vybrať, v čom chceme žiť, a čo chceme prijímať a šíriť ďalej. Či strach alebo Lásku. Či zlo alebo Dobro.

Rozhodnime sa teda správne a neoplácajme sa zlu ďalším zlom! Zastavme zlo Láskou a vykonanie spravodlivosti prenechajme Bohu. On vie najlepšie, čo si ktorý človek zaslúži. 🙂