Jessica Santy Saleska

Dnes ráno mi zomrela babka. 🙁 Prvá. Maminina mamina. Dnes, na deň detí. Načakala som to. Alebo možno čakala, neviem… Človek máva nejaké tie tušenia… Napríklad včera som si pri pohľade na svoje mesto zhora spomenula, ako tu, na tomto kopci bola ešte tak 10-15 rokov dozadu s nami aj ona. A dokonca aj s druhou mojou babkou, otcovou mamou…

Vtedy boli ešte čiperné… No dnes je to už inak. Tá jedna tu už nie je. Tá druhá už nevládze. Chodiť na túry už určite nie… Ale ísť do kostola na omšu ešte zvládne. Vtedy sa vždy prekoná… Dnes sme ju však na modlitby za babku zobrali autom. Bolo to smutné. Tak ako to už v takých chvíľach býva. Precenila som svoju chladnokrvnosť a tvrdosť, pretože vidieť smútiť druhých, ma naozaj dostalo. Musela som vyjsť von, a hoci nie som nijaký ufňukanec, tri vreckovky mi ledva-ledva stačili… Vlastne nestačili…

Predsa len, – bola to moja babka. A vraj sa už v posledných dňoch dosť trápila. Ľutujem, že som tam ráno nebola s ňou a nestihla som sa s ňou rozlúčiť… 🙁 Toľko vecí by som jej ešte povedala..! A toľko vecí by som sa jej ešte spýtala! Najmä na jej detstvo, prvé lásky a celkovo… život. Veď ten je tak krásny, vzácny a zaujímavý!

Spýtala by som sa jej na ten jej životný príbeh, ako museli za II. svetovej vojny utekať zo svojho domova na lazoch do blízkej dediny, pretože im Nemci vypálili domy, opýtala by som sa jej na deň jej svadby, kde všade pracovala a cestovala, aké mala kamarátky a kam spolu chodievali… Aké mali zvyky, ako trávili Vianoce, keď bola ešte malá, aké jedávali jedlá…

Toľko toho som sa jej ešte chcela popýtať! Naozaj! Plánovala som to urobiť už v túto nasledujúcu sobotu. S mobilom, diktafónom či foťákom, to by bolo jedno..!

Žiaľ, osud či smrť ma predbehli. Nedovolili mi to, a ja už nikdy viac túto možnosť (rozprávať sa s ňou) mať nebudem. Jedine v nebi, ak sa tam raz dostanem… Veru, mala by som sa aj ja snažiť, byť dobrá alebo lepšia, aby sme sa tam raz všetci spolu stretli a tešili sa jeden z druhého. Tak ako sa už teraz ona, verím tomu, teší zo stretnutia s dedkom, ktorý ju opustil pomerne dosť skoro.

Spomínam si na to dosť jasne, akoby to bolo včera… Mala som vtedy presne 5 rokov, a svojho dedka, stále viac chorľavejúceho a ležiaceho na posteli, som sa dosť bála. Bála som sa potom i jeho výzoru v rakve, i toho jeho pohrebu plného uplakaných a smutných ľudí… Pamätám si, že som tam vtedy nechcela ísť a tak musel môj otec zostať so mnou celý ten pohreb zatvorený v aute… Možno to však viac ako ten strach, bol pocit neistoty a citlivosti. Ten zvláštny pocit beznádeje, smútku a skepsy. A niečoho konečného a nezvratného, čo som už aj vtedy, ako malé decko, chápala zrejme dosť dobre…

Neznášam ten pocit straty, stiesnenosti, prázdna, beznádeje a pesimizmu. Vždy proti takému pocitu bojujem všetkými možnými silami a prostriedkami. Dôležité je totiž nestrácať nádej, nikdy sa nevzdávať sa, a nikdy nepodliehať negativizmu… Pri smrti je to však trochu iné. Ako sa s ňou totiž vyrovnať? A dá sa to vôbec?! Neviem… časom možno trošičku áno, ale ten smútok a spomienky na niekoho, koho ste mali tak veľmi radi, vo vás ostanú navždy. 🙁

Preto vám radím, – vážte si ľudí, ktorí sú okolo vás. Chvíľu tu sú a chvíľu zas nie… Vážte si a milujte svoju rodinu, a skúste jej viac pomáhať, ako na ňu nadávať. Držte spolu a neroztriešťujte sa. Držte pokope a nehádajte sa medzi sebou. Skúste si odpustiť, zahladiť staré spory a začať úplne odznova. Nanovo a čisto. Tak ako je i smrť nielen smutným koncom, ale aj novým a krajším začiatkom. Tam hore. ..

Očistite sa, poplačte si, a začnite lepšie a uvedomelejšie. Nič nemá väčšiu cenu ako život a zdravie. A ako rodina, a jej pokoj a šťastie.

Žiadna závratná kariéra, majetok, sláva, či vily, vám nedajú to, čo porozumenie a podpora, ktorú cítite zo strany svojej rodiny, alebo priateľov. Pretože to je to NAJ, na čom záleží..! A zároveň, to je to najkrajšie a najvzácnejšie, čo v živote môžeme objaviť a ´mať´!

Hoci bol dnes MDD, a cez víkend sa to v rodinách asi dosť oslavovalo, nemali by sme zabúdať ani na tých najstarších. Práve kvôli tomu, že jeden deň tu sú, a ten druhý už možno ani nie… Mali by sme si uvedomiť, že čas beží až priveľmi rýchlo, a my ho musíme venovať len naozaj dôležitým veciam. Venujme teda svoju lásku a pozornosť nielen deťúrencom, ale aj tým starším, ktorí sú na nás odkázaní rovnako, akoby boli aj oni „len“ takými malými deťmi… Majme k nim úctu a rešpekt, a skúsme pochopiť ich pocity hnevu a hanby, ktoré pramenia z tej ich vlastnej bezmocnosti, nevládnosti a odkázanosti na druhých… Ak môžeme, trávme s nimi čas, aby sa necítili sami, a ak sa to práve nedá, tak im aspoň zatelefonujme. Robme im radosť, potešujme ich, a modlime sa za ich ťažké trápenie. A za pokoj ich duší…

A… samozrejme, polepšime sa! Pretože keby mohli, tak by nám určite povedali práve toto. Že máme žiť naplno, zdravo, šťastne, svorne a čestne. Aby sme raz svojim potomkom mohli rozprávať možno aj o nich… O svojich múdrych starých, či prastarých rodičoch…

Česť tvojej pamiatke, Babi!!!

Budeš mi moooooc chýbať! :((

Bože, daj, nech jej svetlo večné svieti a nech odpočíva vo svätom pokoji. Amen.