Jessica Santy Saleska

Ahojte! Na mojej FB stránke (s mojím pravým menom) mám 123 fejsbúkových ´priateľov´, a myslím, že je to vcelku dosť. Ak by som sa totiž chcela s každým z nich stretnúť aspoň jeden krát za rok, musela by som si dohodnúť stretnutie na každý tretí deň v roku. A to je nielenže dosť nemysliteľné, ale pri dnešnom náročnom životnom tempe aj dosť nereálne. Navyše, aj keby som si ja ten čas našla, môjmu ´priateľovi´ by to možno nevyšlo…

Mojich priateľov a známych tvoria najmä ľudia z rodiny, spolužiaci od ZŠ po VŠ, kolegovia z práce, a blízki priatelia. Sú to všetko ľudia, ktorých mám rada, s ktorými sa viac či menej poznáme, a s ktorými by som si teoreticky aj mala čo povedať. Niekedy však naozaj len teoreticky. Nie je totiž čas!

S mnohými z nich som len v minimálnom kontakte a ozývame sa navzájom len jeden či dva krát za rok. Niekedy to stačí, niekedy už ani nie a komunikácia potom začína dosť viaznuť… Veď to asi poznáte… Človek si aj povie, že sa o dotyčného bude zaujímať a bude sa mu ozývať aspoň raz mesačne, no ono to zas až tak moc nevyjde, a človek napokon zistí, že o dotyčnom už takmer nič nevie a medzi nimi sa rozhostilo vákuum…

Niekde som čítala, že ak má človek na FB do 100 pridaných priateľov, je to skôr introvert a ´tajuplný´ človek, ktorý dbá na svoje súkromie. Ak ich má zase vyše 200, je to vraj extrovertný človek, ktorý sa rád zabáva a má rád spoločnosť druhých. Ja som teda niečo medzi tým. V špeciálnych osobnostných testoch mi tiež vyšlo, že som na pomedzí introverta a extroverta, a presne to isté si o sebe myslím aj ja. Nerobí mi problém byť sama hoci aj celé dni, no taktiež mám rada, keď sa okolo mňa niečo deje a cítim sa byť dôležitou a prijímanou súčasťou ´stáda´. 😉

To, že mám (len) 123 priateľov teraz neznamená, že si budem ďalších húfne a bez rozmyslu pridávať a ani to, že ich budem húfne zmazávať. Vôbec nie. Myslím, že je to akurát tak dosť. Časom si určite ešte nejakých pridám, a nejakých zmažem, ale momentálne s tým nijako neponáhľam. Zatiaľ mi stačia tí, ktorých mám a som Bohu za nich vďačná. Je totiž super mať priateľov. Aj keď stále častejšie akoby už len  tých ´virtuálnych´. Človek má však vďaka nim aspoň aký-taký prehľad o dianí, a necíti sa byť až tak sám. Porovnávať virtuálne ´stretnutia´ so stretnutím skutočného človeka je však nezmyselné a zbytočné. Skutočnému stretnutiu človeka z mäsa a kostí sa totiž nikdy nič nevyrovná! Aj keby sme neviem ako chceli… Boli sme stvorení tak, aby sme sa zdieľali a pomáhali si, a človek túto potrebu a túžbu v sebe nezaprie…

Je to tak možno aj preto, že človek nikdy nevie, kedy a v čom mu ten druhý bude môcť pomôcť. Minimálne nejakou tou dobrou radou, lajkom, či vtipnou poznámkou na jeho vlastnom statuse.

Čo sa týka článkov a básní, tie budem, dúfam, písať aj naďalej. A budem vám ich aj naďalej uverejňovať, pretože chcem, aby aspoň trošku potešili aj vás. Pre mňa sú relaxom, spôsobom sebarealizácie a aj akýmsi zadosťučinením za všetky tie roky strávené čítaním.

Prajem vám všetkým pekný víkend!

A ak môžete, a máte čas, navštívte svojich priateľov!

Váš deň tak bude oveľa krajší! 🙂