Jessica Santy Saleska

Nedávno sme v práci mali nečakanú návštevu. Nebola to však žiadna nečakaná kontrola ´zhora´, a ani nijaká hromadná ´teta z Ameriky´, ale len celkom malá a takmer neškodná ´entita´. Teda entity, pretože ich bolo viac. Našťastie však, len bolo… Pretože na nás, veľké kancelárske krysy, tie chúďatká predsa len nemali. Nuž veru, nemali si do nás začínať…

Boli síce veľmi prešpekulované, doslova priam vychcané, ale napokon sme nad nimi predsa len zvíťazili.

Že o kom to vlastne píšem? Čítajte ďalej a hneď sa to dozviete. 🙂

Mali krásne sivé ´myší kožíšky´, a hoci sme sa ich zväčša, ako zástupkyne nežného pohlavia, neskutočne báli (teda až na mňa, samozrejme :)), nakoniec nám kde-tu zostalo po nich aj clivo. Teda, myslím, že v tomto prípade opäť iba mne. Čo už so mnou, keď som taký zarytý milovník zvierat…

Takže celé sa to začalo takto:

Jedna moja kolegynka musela zostať v práci o čosi dlhšie, pretože si potrebovala niečo dokončiť.  Bol už podvečer, a ona bola už dosť unavená, ale akonáhle zbadala ´tú malú hnusnú potvoru´ hojdať sa na kábli z počítača, okamžite sa prebrala a vyskočiac na rovné nohy, s vreskotom utekala von z miestnosti. Tam sa vraj v šoku triasla a plakala, ale keďže už v celej budove zostala úplne sama, musela si aj úplne sama poradiť. Jediné, na čo sa po hodnej chvíli zmohla, bolo to, že opatrne a takmer po špičkách, obzerajúc sa na všetky strany, sa pomaly vkradla naspäť do kancelárie, a schmatnúc zo stola svoj mobil a kabelku, treskla za sebou dverami… Ešte stále so slzami a strachom v očiach. Neuložila svoje dokumenty, nevypla svoj počítač, a ani nezamkla svoju kanceláriu. V tej chvíli vraj bola úplne mimo a dokázala sa sústrediť iba na to, aby si, ponáhľajúc sa dole po schodoch, nevytkla nohy, pretože sa jej ešte stále triasli. Až vonku, na čerstvom vzduchu si vraj uvedomila, že asi ´trošku´ spanikárila a mala by poriadne zamknúť aspoň hlavný vchod do našej firmy…

To, našťastie, zvládla, takže nás do rána nikto nevykradol. A ona to napokon tiež vcelku zvládla, pretože ako perfektná šoférka, bola o chvíľočku doma, a tam ju už čakal jej chápajúci a milujúci manžel. Predpokladám, že sa mu hneď hodila do náručia a on ju svojím charizmatickým hlasom dokonale ukľudnil. Horšie to však už mala ráno, keď si ju náš šéf zavolal ´na koberček´ a chcel vedieť, čo sa vlastne stalo. Síce mu večer, na radu manžela, volala na súkromný mobil, aby ho o tej ´nepríjemnej situácii´ informovala, on sa však aj tak rozhodol, že ju za to jej ´nezodpovedné správanie´ podrobí dôkladnému výsluchu.

Poznám ten typ ľudí. Neveril jej ani slovíčko. Mal pocit, že mu klame, pretože už raz niečo dôležité zabudla vybaviť a my sme tým prišli o významného klienta. Takže som ho chápala… Zároveň som však verila aj tejto mojej kolegyni z kancelárie oproti, pretože sa už poznáme dosť dlho… Bola to tak trochu dilema…

Všetko sa však vyriešilo ´nepriamymi dôkazmi´, ktoré sa začali postupne objavovať. Najskôr za skrinkou, potom priamo v skrinke na poličke, až to dospelo do… do úplne katastrofálnych dôsledkov! Tie malé podlhovasté bobky sa zjavili dokonca aj v šálkach, v cukre a v keksíkoch mojich kolegýň! To bolo ale paniky, hnusu a masového vyhadzovania všetkých ponačínaných vecí zo skriniek! Už nebolo pochýb o tom, že táto moja kolegyňa a kamoška v jednom, mala naozaj pravdu a že to, čo videla, nebola určite tá povestná ´biela myška´, akú vídavajú pacienti v psychologických drámach. 🙂

Každý sa jej ospravedlňoval. A predovšetkým náš šéf. Ten hneď navrhol, že do ich kancelárie rozmiestnia aspoň po 15 rôznych pascí aj s návnadami. A vraj uvidia… Jediné, čo však deň za dňom videli, bolo to, ako sú tie pasce zakaždým prázdne, a ako sa z nich všetky tie nastražené oškvarčeky záhadne strácajú. 🙂 Bolo že to každodenného horekovania, sťažností a tichého nadávania na šéfovu neschopnosť..! Možno by si už tie moje kolegyne na tú ich biednu situáciu aj zvykli, nebyť toho, že šéf predsa len vymyslel, kam tieto jeho vystresované podriadené presunie…

Už mal zrejme dosť toho ich každodenného utešovania a pedagogického vysvetľovania toho, ako sú tieto malé myšky neškodné a ako sa tie, ich – veľkých dvojnohých tvorov, boja ešte oveľa viac ako ony ich. Jeho slová vyznievali ako prázdne tliachanie, a tieto krehké žienky po celý čas aj tak len zo srdca nadávali, hromžili a bojazlivo sa obzerali okolo seba. Pohroziť šéfovi výpoveďou sa ale neodvážili. Veď, pravda, ktože by sa už vzdával práce kancelárskej krysy kvôli nejakej krpatej kancelárskej myške, no nie?! To, že nešlo len o jednu jedinú myšku, ale že ich bolo ešte o trošku viac, sa však dozvedeli až keď bolo po všetkom. Teda po všetkých… (Fňuk)

No a ako to vlastne prebiehalo ďalej?!

Bolo to už pár dní po objavení tých prvých ´dôkazov´, a po stále neúspešnom nastavovaní pascí, keď si dal náš staromódny šéf vytlačiť niečo do kancelárie tých dotyčných kolegýň, pretože tá jeho najsuprovejšia a najmodernejšia tlačiareň sa mu ´zrazu´ pokazila. Na vine bol však samozrejme on, ktorý ju nedokázal správne obsluhovať a ktorého sekretárka mala práve dovču. Tak či onak, – všetky svoje dokumenty poslal na vytlačenie do tej starej rachotinky, ktorá sa už takmer nepoužívala. Vy si ale určite dokážete predstaviť, koľko že to mohlo byť ´radosti´ a nadávok, keď  tá stará kraksňa s faxom začala z ničoho nič nepríjemne škrabotať a šušťať..! To krátke ženské zjačanie som počula až do svojej kancelárie. Len čo šéf vkročil do ´toho prekliateho kanclu´, a uvidel všetky tie nazúrené tváre a nenávistné pohľady, mal pocit, že práve odbila jeho posledná hodina…

Našťastie však so sebou priniesol aj veľmi dobrú správu, ktorá mu zachránila život. Alebo aspoň čas a nervy na ďalšie zbytočné vyjednávanie. Aby svojim prestrašeným podriadeným aspoň trošičku vynahradil ten stres, ktorý im spôsobil, navrhol im, aby sa ešte v tento deň, či vlastne v túto hodinu  presťahovali do vedľajšej kancelárie, ktorá sa pre ne zázračne uvoľnila. Vlastne to nebol ani tak návrh, ako nariadenie, ale povedal im to naozaj veľmi milo a veselo, aby sa tie krehké žienky už konečne ukľudnili a začali normálne dýchať.

Ešte to ani poriadne nedopovedal, keď sa začalo to bleskové sťahovanie všetkých potrebných vecí a počítačov do vedľajšej, a oveľa modernejšej, miestnosti. Žiaden jeho príkaz sa ešte nikdy nesplnil rýchlejšie…:) Ako posledné sa tam dostavili moje kolegynky, dúfajúc, že takto sa tých myší snáď definitívne zbavili. A, podľa mňa, myšky sa z  nového kľudu tešili tiež, ale zrejme oveľa kratšie. Neuvedomili si, že tie dvojnohé zrúdy na ne len tak nezabudnú a počas predĺženého víkendu ich v tom starom a definitívne vypratanom kancli nechajú schválne vyhladovať. A to len preto, aby ich v utorok znovu navnadili na nejaké tie ´dobroty´.  Tentoraz však už úplne iné a ´vylepšené´. Úbohé a vyhladované myšky sa predtým asi ešte s nijakou otravou nestretli, a tak popapali všetky lákavé návnady, ktoré tam našli… Zaujímavé, že pasciam sa vždy dokázali prešpekulovane vyhnúť, ale zákernému jedu už nie… Zrejme teda až také múdre neboli… Popapali a pokapali… Chúdence…

Na druhý deň ráno bolo z toho prázdneho kanclu počuť len ´och, fuj, blééé´ a napínanie na vracanie. Čo už, keď už… Nejedna zvedavá z nás sa prišla pozrieť na tú spúšť v podobe hromadnej myšacej genocídy…

Prepáčte myšičky, ale vraj  to tak ´muselo byť´… (Fňuk)