Dnes si chcel v Stresku jeden deduško rozmeniť od predavačky 20 Eur, ale predavačka sa naňho osopila, že to spraviť nemôže, pretože sú nad nimi kamery, ktoré ich sledujú a keby uvideli, že mu len tak rozmenila peniaze, prišla by o prácu. A vraj dnes nikto o prácu prísť nechce, tak nech už teda radšej ide…
Chudák dedko. Bol zronený a vyklepaný, a pomerne aj dosť nervózny a frustrovaný z toho, akí sú tí dnešní ľudia neochotní a neľudskí… A určite aj z toho, že týmto doprosovaním sa a zbytočným unúvaním sa do veľkého a neosobného obchodu, zrejme nestihne prísť včas domov… Možno už skúšal poprosiť aj ľudí na ulici, ale to sa naozaj iba domnievam… Ja som mu tú bankovku tiež nerozmenila, pretože som v peňaženke tých 10+10 (alebo 10+5+5) Eur naozaj nemala. No aj keby som mala, neviem, či by som to napokon spravila. Dnes už vraj človek nemôže vedieť, či mu ten druhý nechce podhodiť napr. falošnú bankovku. Veriť ľuďom sa dnes už vraj moc neoplatí, aj keď vypadajú slušne… Tak ja teda neviem, – ale nemyslím, že by to bolo až také zlé…
Čo sa týka deduškovej situácie, myslím, že viem, ako mal deduško svoj problém s takouto veľkou bankovkou na bus čo najjednoduchšie vyriešiť… Stačilo by predsa, keby si kúpil čo i len tú najmenšiu drobnosť za pár centov, a bolo by po probléme. Predavačka by potom voľky-nevoľky musela od neho zobrať aj takýto zaokrúhlený peniaz, a pri vydávaní zvyšných peňazí mu ich vlastne rozmeniť…
Ale žiaľ, nestalo sa to tak. Dedko sa odšuchtal kamsi von a zrejme sa pokúšal nájsť nejaký iný otvorený obchod, kde by mu mohli rozmeniť. Ja som ho už však potom nevidela. Neviem prečo, ale vtedy predavačku a ani mňa vôbec takéto riešenie nenapadlo… Odsúdila som trošku jej správanie, ale keď som nad tým tak uvažovala, byť na jej mieste, – možno by som sa zachovala podobne a možno mu aj povedala presne to isté, alebo niečo podobné… Neviem. Možno by som sa na neho oborila presne tak isto ako tá strhaná, unavená a nervózna pani predavačka… Kto vie?! Myslím, že práve pracovníci za pokladňou sú tým typom zamestnancov, ktorí sa počas dňa najviac stretávajú s plejádou rôznych ľudí, a ich všemožných divných požiadaviek…
Čo sa však stalo ďalej..?! Neuveríte…ale bolo to presne takto!
S igelitkou plnou nakúpených potravín, a spomedzi nich najmä zeleniny a sladkostí (to je paradox, že?), si to šiniem na zastávku autobusu, aby mi MHD, ktorá ma zavezie priamo až domov, náhodou neušla rovno spred nosa. Čakám naozaj len chvíľočku, kým autobus príde a zastaví na vyznačenom mieste. Suverénne nastúpim (výnimočne prednými dverami), a pýtajúc si u vodiča ´jeden celý´, otváram na peňaženke priečinok na drobné mince, ktorý však takmer zíva prázdnotou. V tej chvíli ma obleje studený pot, lebo už akosi podvedome tuším, čo bude asi nasledovať. Príučka!!! A áno, presne to sa aj stalo! Podávam pánovi šoférovi 20-eurovú bankovku, ale on ju odmieta prijať, rezolútne kýve hlavou a dodáva niečo v tom zmysle, ako si dovoľujem nastúpiť cez víkend do autobusu s takýmto nerozmeniteľným obnosom. Nuž, nepochybne mal v tomto pravdu, a ja som bola v tej chvíli nahratá! Napriek tomu, že som mala dosť napäté nervy, pokúšala som sa nevzdať sa a niečo vymyslieť. Povedala som šoférovi, že na karte mám už len 42 centov, takže či by nebolo možné doplatiť tých zvyšných takmer 10 centov potom jemu ako keš… Najskôr povedal, že to mi predsa stačí, ale keď som mu oponovala, že jedna ´dospelácka´ cesta cez kartu stojí až 50 centov, mykol plecami a opäť len pokrútil hlavou… A vtedy aj ja, pretože som naozaj nemala veľkú chuť vrátiť sa ako porazenec i ja opäť do Stresca a riešiť presne ten istý problém ako ten dedko pred chvíľkou… Chvíľu som teda len tak zamyslene stála, kým šoférovi neskrsol v hlave ´geniálny nápad´.
Jeho otcovskému „Dám vám teda polovičný, ale toto už nikdy viac nerobte..!“, som sa naozaj úprimne zaradovala. Nemusela som sa s ťažkou taškou vracať opäť do Stresca, opäť si niečo kupovať a potom ešte dlhý čas čakať na ďalší spoj domov, ktorý by, v najlepšom prípade, išiel možno ´už´ o pol hodinu. Zachránil mi teda kopec nervov, času aj námahy. A určite aj vysvetľovania a slov okolo toho, prečo so Stresco taškou plnou nákupu, vchádzam opäť do ich potravín…
Na moje sídlisko ma vyviezol už ako svojho celkom posledného pasažiera. Pri vystupovaní som sa mu ešte na chvíľočku prihovorila, zaželala mu rýchle ubiehanie pracovnej smeny a ešte raz sa mu srdečne poďakovala.
Bola to pre mňa, každopádne, taká menšia príučka, že netreba nikdy nikoho dopredu súdiť, a už vôbec nie odsudzovať. Nikdy totiž nevieme, čo je vo veci a prečo daný človek robí práve to, čo robí…
Ešte že som teda ja sama príliš nesúdila, pretože keby áno, verím tomu, že sa do toho Stresca určite poberiem… 😀 Nasratá a s dlhým nosom..!
P.S. : Presne rovnakých 42 centov, ktoré som mala na karte (no na pípnutie ´celého´ lístka v strojčeku mi nestačili), som mala ako keš aj v peňaženke, odkiaľ poputovali do rúk milosrdného šoféra. Na zakúpenie ´polovičného lístka´ u neho to totiž stačilo. Bolo treba naškrabať ´len´ 40 centov. Keď som mu ich dala do ruky, zostali mi v peňaženke už len posledné dve malilinkaté medené mince…
A potom, že never náhodám! 😀
Celá debata | RSS tejto debaty