Jessica Santy Saleska

Presne tak! 3-2-1- ŠTART!!!

Včera som si uvedomila strašne veľa vecí. Nejde však ani tak o to množstvo  vecí, ako skôr o to, že som si ich už KONEČNE uvedomila!!! Vraví sa totiž, že lepšie neskôr ako nikdy. A to je presne aj môj prípad..!

Nie je vôbec ľahké, priznať si svoje chyby. A tých mojich bolo, a je, veru, viac než dosť.  Moja hanba a nedostatok odvahy priznať si ich, boli, a sú, však tiež dosť veľké. Našťastie však už o tom viem, všetky svoje chyby si reálne uvedomujem, a aj  sa ich pokúsim postupne napraviť…

Včerajšok bol pre mňa naozaj zvláštny… Psychiater, ktorému sa chodím raz za mesiac vyrozprávať, či skôr  ´pochváliť sa mu´ svojimi hlúposťami a excesmi, to už zrejme nezvládol počúvať a pokúsil sa ma uviesť na správnu mieru. Vravel o tom, aké strašne ťažké ľudské osudy tu musí denne počúvať, a ako som na tom ja, s týmito mojimi problémikami niekde… celkom inde. Dala som mu za pravdu a uvedomila si to, ale najviac ma jeho dojal príbeh o ňom samom, ako vraj ešte v detstve stratil otca a ako mu ten až do dnešných dní neuveriteľne chýba. Vraj človek si až potom uvedomí, čo všetko mal, keď o to definitívne príde.  A ja už tiež viem, že je to presne tak…

Ďalším človekom, ktorý mi včera prehovoril  ´do duše´, bol finančný poradca, u ktorého som sa zastavila spolu so svojím priateľom, aby sme s ním prediskutovali naše finančné možnosti ohľadom kúpy nového domu.  Vravel o tom, ako človek nikdy nemôže vedieť, čo ho v živote postretne a ako by sa mal každý jeden rozumne uvažujúci človek, chytiť každej jednej príležitosti zlepšiť svoj život. A využiť všetky možné šance, ktoré mu okolie a život ponúka. Pretože druhýkrát sa už, vraj, také šance nemusia nikdy viac zopakovať, a človek si vraj bude oveľa viac vyčítať veci, ktoré v minulosti nespravil, ako tie, ktoré spravil. Hoci možno neboli celkom dokonalé… Veru, aj to je dosť známa pravda, a ja by som sa ňou tiež mala začať riadiť…

Tretím človekom, ktorého som si včera všimla o čosi viac ako inokedy, bola sestrička môjho všeobecného lekára, ku ktorému som išla s tým, aby mi predpísal nejaké lieky na zapálené hrdlo. Sestrička, očividne z niečoho sklamaná alebo moc rozcítená, pretože mala uslzené oči, sa ale dokázala premôcť a pri mojom odchode domov ma pozdravila rovnako milým a priateľským ´Dovidenia´, akým ma pozdravil aj doktor. Aj ten bol trošičku rozcítený, ale dokázal to predo mnou rýchlejšie a lepšie skryť. Mala som dojem, že kým som im zaklopala na dvere ordinácie, museli sa rozprávať o niečom vážnom a smutnom.  Keď som od nich odchádzala, zaželala som im okrem ´Dovidenia´ aj ´Pekný deň´, ale nevedela som sa zbaviť  pocitu, že oni dvaja mi tou svojou milotou, obetavosťou, sebazaprením a  profesionálnym a dôstojným prístupom,  dali oveľa viac. Koniec-koncov, tak ako vždy, pretože sú to nielen skvelí odborníci vo svojej profesii, ale aj naozaj veľmi milí ľudia…

Napokon som včera večer bola ešte aj na besede s jedným autorom, ktorý úprimne rozprával o svojej tvorbe i  o svojom vlastnom živote. Zaujali ma jeho obavy z toho, či popri svojej náročnej práci, za ktorú dostáva klasický plat, a popri nočnom písaní ďalších svojich nových vecí, bude stíhať venovať voľný čas svojim dvom malým deťom.  Takmer neskutočné..! Keď povedal, že sa snaží deťom venovať denne aspoň pár minút, a dokonca im aj číta rozprávky, získal si nielen tajnú pochvalu odo mňa, ale aj hlasnú a verejnú od jednej staršej diváčky. Dotyčná pani ho za túto jeho obetavú snahu pred všetkými veľmi vyzdvihla a priznala sa, že ona za jej mladých čias, si vraj toho času na deti veľa nenašla…  Ďalší ľudia, ktorí sa do tejto spontánnej diskusie pripojili, sa nakoniec zhodli v názore, že nie je možno dôležité venovať sa tým deťom každú jednu voľnú sekundu, ale rozhodne čo najviac, aby si to tie deti zapamätali a mali po celý život na čo spomínať. Bola to teda veľmi milá debata, bez akýchkoľvek hádok, výčitiek, či nedorozumení.  Potešilo ma, že ľudia vedia byť k sebe ešte aj dnes milí, a uvedomujú si, že rodina je aj dnes nielen základom spoločnosti, ale hlavne života a šťastia…

Napokon do pätice, čo ma za včerajší deň potešilo, bolo to, že i ja sama som zažila povzbudenie od mojej dobrej kamošky, s ktorou som šla po tejto besede domov…

Povedala mi, aby som teda tie veci, ktoré chcem zmeniť, aj naozaj zmenila a nečakala na niečo, čo ma nakopne. Priznala sa, že ona ma nakopať nechce, na čo som jej ja na to povedala, že veru by sa mi to občas aj zišlo. Pretože dostať skutočný preplesk alebo kopnutie do zadku, vtedy, keď človek robí hovadiny , nemusí  byť až tak na zahodenie…

A hoci ja som napokon predsa len žiaden fyzický preplesk ani kopanec nedostala, KONEČNE som si NATVRDO uvedomila, čo je v živote dôležité a čo v ňom chcem dosiahnuť.

Päť, či šesť ľudí, ktorí mi včera ukázali, že sa dá byť aj ľudskými, a netreba sa za to hanbiť, mi dali obrovské povzbudenie a boli pre mňa tým správnym nakopnutím. Vidieť slzy v očiach piatich, či šiestich ľudí počas jedného dňa, nie je pre mňa totiž vôbec bežným javom. Dalo mi to naozaj veľa, a ja som rada, že hoci som sa včera ráno s nadávkami budila a vstávala z postele, s úprimnou vďakou a  modlitbou za seba i za všetkých týchto ľudí, som svoj ´včerajšok´ mohla zakončiť…

Síce anonymne, ale aj tak vám všetkým ďakujem  a sľubujem, že sa polepším!

Už dnes som, aj vďaka vám,  bola o niečo lepšia ako včera, a zajtra, snáď, budem ešte o niečo lepšia ako som dnes! Teda, dúfam…  🙂