Jessica Santy Saleska

S.82

Nahý som vyšiel z lona svojej matky

a nahý sa ta vrátim.

Pán dal, Pán vzal,

nech je Pánovo meno zvelebené! (Jób 1,21).

S.85

Jób striedavo vyčíta Bohu, ktorého v tých chvíľach vidí ako svojvoľnú a tyranskú obludu, potom pred ním plače a vzýva ho ako svojho Spasiteľa, nato opäť volá Boha „na koberec“, chce sa s ním súdiť. To sa strieda až do 31. kapitoly, kde Jób znovu vyratúva všetku svoju bezúhonnosť, a preto sa mu Božie zaobchádzanie zdá nepochopiteľné.

Len z počutia som dosiaľ teba poznával,

lež moje oko teraz ťa uzrelo.

Tak korím sa už, budem robiť pokánie

a (posypem sa) prachom, taktiež popolom

(Jób 42, 3. 5-6).

Dnes by sme povedali, že vďaka Božiemu slovu sa Jób konečne odrazil od dna. Prežitým utrpením sa však tiež dostal do inej dimenzie vo vzťahu k Bohu, – stretol sa s ním veľmi osobným spôsobom, získal s ním skúsenosť. Vieme tiež, že napokon mu Boh znovu požehnal i materiálne, a to viac než na začiatku, takže Boží služobník mal všetkého hojnosť a „zomrel starý a sýty svojich dní“ (Jób 42.17).

S.87

Boh zrejme vie ľahko rozlíšiť rúhanie od modlitby, ktorá hoci znie ako rúhanie, je však len úzkosťou ducha premenenou na modlitbu. Ak taká modlitba vychádza z hĺbky srdca, je rýdza. Každá úprimná modlitba je Bohu prijateľná, kým vyumelkovaná modlitba, ktorá nevychádza z úprimnosti srdca, k Bohu vôbec nedôjde.

EMAUZSKÍ UČENÍCI

„Ty si vary jediný cudzinec v Jeruzaleme, ktorý nevie, čo sa tam stalo v týchto dňoch?! (Lk 24,18).

Ak je modlitba rozhovor s Bohom, tento ich rozhovor s Ježišom začína veľmi absurdne: „Ty si vary jediný, kto nevie, čo sa tam stalo!“ Pravý opak je pravdou: On je jediný, kto vie… kto skutočne vie, čo sa tam stalo. Veď on jediný na tom kríži visel! Navyše nielenže má skúsenosti z prvej ruky, ale pozná i všetky súvislosti i najhlbší zmysel udalostí, ktoré prežil na svojom tele.

S.88

Ježiš si vypočuje ich rozprávanie a až potom sa ujíma slova. Znovu im vysvetlí všetky súvislosti medzi rôznymi úryvkami z Písma, ktoré sa naňho vzťahujú. Potom sa dá pozvať ku stolu a nakoniec, pri lámaní chleba, akoby im spadli šupiny z očí. On síce zmizne ich zrakom, ale plameň viery sa v nich už zasa rozhorel naplno: „Či nám nehorelo srdce, keď s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“ (Lk 24. 32).

Znovu vidíme, že práve rýdzosť je rozhodujúcou zložkou, ktorá robí modlitbu prijateľnou pre Boha…

S.89

Dúfajte v neho ľudia, v každom čase,

pred ním si srdce otvorte,-

Boh je naše útočište (Ž 62, 9).

Máme sa teda učiť vylievať pred Pánom svoje srdcia, ale nemenej dôležité je vedieť sa stíšiť pred Bohom, povedané slovami Jóba „položiť si ruku na ústa“ a dovoliť mu, aby prehovoril on sám. Jednoducho dať mu priestor, aby nám odovzdal svoj pohľad na situáciu, aby nám vlial novú nádej, nové svetlo.

S.92

Hovoríš: „Som bohatý, zbohatol som, nepotrebujem nič“ – a nevieš, že si biednym poľutovaniahodným chudobný, slepý a nahý (Zjv 3, 17).

Ak má byť naša modlitba pravdivá, treba teda zanechať ilúzie o sebe a opustiť všetky „superduchovné“ postoje, ktoré nezodpovedajú nášmu reálnemu stavu. Pritom je dobré vedieť, že ak nám chce Pán otvoriť oči a zbaviť nás ilúzií o nás samých, potom je to preto, že i nepríjemná pravda je v jeho očiach lepšia než to najkrajšie klamstvo. Ona je lepšia i pre nás. Len pravdivé poznanie o sebe sa totiž môže stať začiatkom cesty obrátenia, cesty ku slobode: „Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí“ (Jn 8, 32). S ilúziou sa nedá spraviť nič iné, len sa jej zriecť, – išlo by totiž o stavbu na piesku.

S.93

Ježiš je Pán, ktorý človeka neutláča, neponižuje, ale dvíha a navracia mu dôstojnosť:

Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ja vás posilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom, – a nájdete odpočinok pre svoju dušu. Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké (Mt 11, 28-30).

S.95

Po tretí raz Pán vo svojej otázke akoby „znížil latku“ a nepýta sa už na lásku božskú, ale na lásku ľudskú: „Máš ma rád?“ Vtedy Peter, zarmútený trojakou otázkou, ktorá mu pripomína trojaké zapretie, odpovedá svojím „Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád“ (Jn 21, 7).

Ježiš mu práve v tejto chvíli definitívne zveruje pastiersky úrad.

S.97

„Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich! No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!“ (Lk 22, 42).

Ak teda náš Pán a Majster niekoľko hodín zápasil o postoj svojej odovzdanosti, nemusíme sa hanbiť, ak nedokážeme hneď zaujať tie najdokonalejšie postoje viery a lásky, ak o ne ešte len zápasíme.

S.99

Skrátka, môžem si dovoliť byť ešte len na ceste k dozrievaniu, nemusím preskakovať etapy. Boh ráta s tým, že do správnych postojov človek dozrieva postupne.

S.102

Veď nie pre svoju spravodlivosť

predostierame svoje prosby pred tvoju tvár,

ale pre tvoju veľké milosrdenstvo! (Dan 9, 18b)

V Biblii síce stojí, že veľa zmôže naliehavá modlitba spravodlivého“ (Jak 15, 6), ale treba dobre pochopiť, že kto je v biblickej reči ten „spravodlivý“ čiže „svätý“. Apoštol Pavol nás učí, že sám Ježiš Kristus sa stal našou spravodlivosťou a posvätením (porov. 1 Kor 1,  30). Iba „ skrze neho, s ním a v ňom“ smieme teda smelo a bez výčitiek pristupovať pred Božiu tvár.

S.104

Nesmieš, Pane, zabudnúť, že si Bohom milosrdenstva… Pozri teda na moje túžby, na slzy, ktoré sprevádzajú moje modlitby, a zabudni na moje hriechy. (Terézia od Ježiša: Cesta k dokonalosti)

Keď zápasím o dôveru v Boha, skúšam si konkrétnejšie uvedomiť, že Boh je všemohúci, vševediaci a plný lásky. Tak ako malá stolička môže stáť, keď má aspoň tri nohy, i dôvera sa upevní na základe týchto troch oporných bodov, ktoré patria k nášmu vyznaniu viery.