Jessica Santy Saleska

S. 52

Túto slobodu vám vydobyl Kristus. Stojte teda pevne a nedávajte sa znova zapriahnuť do jarma otroctva (Gal 5, 1).

S.55

V duchovnom zápase sa treba spoliehať výlučne o Božie milosrdenstvo, – len čo prenesieme ťažisko dôvery na “niečo” svoje (na svoje zásluhy, množstvo slov alebo počet modlitieb, množstvo obetí, pôstov, zvláštny druh “ superúčinných” modlitieb a pod.), sami sa uzatvárme pred Božou milosťou, ktorá sa síce rozlieva ako dážď “ na dobrých i zlých”, ale na jej prijatie sú väčšmi disponovaní tí “ chudobní” alebo tí, čo sa nemôžu ničím chváliť a nemôžu sa pred Božou tvárou ničím preukázať. Ako hovorí Písmo o Bohu a jeho “preferenciách”:

V sile koňa nemá potechu

ani záľubu v mužovi svalnatom.

Pánovi sa páčia tí, čo sa ho boja,

a tí, čo dúfajú v jeho milosrdenstvo

(Ž 147, 10-11).

Nejde teda natoľko o to, či sa človek modlí dlho alebo krátko, či prosí vlastnými slovami alebo slovami žalmu či novény, ale na koho sa spolieha, do koho skladá svoju dôveru, keď sa modlí.

S.56

Okrem manipulácie s Bohom môžeme byť samozrejme v pokušení manipulovať s ľuďmi okolo nás, a to i prostredníctvom modlitby príhovoru.

S.57

A hlavne, v každom prípade musí človek takéto Božie vnuknutie starostlivo rozlišovať, nie sa ním hneď riadiť- čo býva veľké úskalie používania chariziem u nezrelých ľudí. Navyše na to, aby človek Božie slovo prijal v jeho čistote a neprekrútil jeho význam, je potrebná z jeho strany “ chudoba ducha” čiže čisté srdce.

S.59

V žiadnom prípade by sa nemalo stať, že sa nám zlý duch opticky prekryje so živým človekom, takže začneme bojovať proti človekovi, ktorého Kristus nesmierne miluje a za ktorého prelial svoju krv takisto ako za orodovníkov, ktorí vedú duchovný zápas, – znamenalo by to viesť vojnu vo vlastných radoch.

S.60

“Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia…” (Lk 18, 11).

Taká modlitba Pánu Bohu strašne “smrdí”, i keď sa prezentuje ako služba lásky. Ježiš nás učil modliť sa “Otče náš, odpusť nám naše viny”, a nie “odpusť im ich viny”. On jediný je Baránok Boží, my nie sme žiadni “minispasitelia”, za nás všetkých bolo zaplatené Kristovou krvou. My všetci žijeme z Božej milosti a ak chceme účinne orodovať za druhých, musíme si hlboko uvedomiť, že sme s nimi na tej istej lodi.

S.62

Niektorí Boží muži a ženy idú v pokore ešte ďalej. Nielenže sa stotožňujú s hriešnikmi, ale vravia: “Keby som ja bol skutočne svetlom, nebola by okolo mňa taká tma.” Inými slovami, uvedomujú si spoluzodpovednosť za nie najlepší stav sveta, Cirkvi, svojho národa a prípadne svojich blízkych.

S.64

Aj keď rozprestierate dlane

odvrátim oči od vás

a keď aj hromadíte modlitby

ja ich nevyslyším

veď vaše ruky sú plné krvi (Iz 1,15).

“Každý, kto nenávidí svojho brata, je vrah.” (1 Jn, 3, 15).

Preto i tu platí, že modlitba človeka, ktorý má v srdci nenávisť voči svojmu bratovi, sa plazí pri zemi ako dym Kainovej obety. Preto Ježiš hovorí: “A keď vstanete modliť sa, odpustite, ak máte niečo proti niekomu, aby aj vám váš Otec, ktorý je na nebesiach, odpustil vaše hriechy (Mk 11, 25).

Neodpustenie býva jedným z najčastejších dôvodov nevyslyšaných modlitieb.

S.68

“Nie som sám, lebo Otec je so mnou. Toto som vám povedal, aby ste vo mne mali pokoj. Vo svete mate súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!” (Jn 16, 32-33).

Človek sa (totiž) štylizuje do roly Baránka Božieho, ktorý sníma hriechy sveta – a teda ich nesie na svojich ramenách. Človek však toho nikdy nebude schopný.

Kedykoľvek teda budeme v pokušení mesiášskeho komplexu a s ním spojeného trpiteľského postoja, alebo sa budeme cítiť ako riaditeľ sveta, na ktorého bedrách spočíva všetka starosť o Modrú planétu a jej obyvateľov, je dobré si Jánovo vyznanie zopakovať, vyznať a nezaprieť. “Ja nie som Mesiáš.” A za zosilnenie efektu ho možno doplniť pozitívnym Petra pri Cézarei Filipovej: “Ty si Mesiáš, Syn živého Boha!” (Mt 16,16). Týmto vyznaním človek premiestni ťarchu sveta na jediné ramená, ktoré ju môžu uniesť, a prestane pod touto ťarchou klesať k zemi.

S.72

“Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa. (Mt 15,8).

Niekedy nemôžeme nadviazať kontakt s Bohom preto, že nie sme v kontakte sami so sebou. Boh hľadí do srdca človeka, miluje pravdu a len v pravde sa s nami môže stretnúť, len odtiaľ nás môže doviesť o kus ďalej. Preto dáva pravde vždy prednosť aj pred tou najkrajšou ilúziou, akokoľvek sa tvári duchovne.

Často v modlitbe nepovieme, čo v nás v skutočnosti je. Radšej Bohu rozprávame niečo celkom iné. V našich modlitbách je často veľa vyumelkovanej zdvorilosti. S tým sa v žalmoch nestretneme. Tam je človek pred Bohom poctivý a hovorí to, čo cíti. To nie je hneď hádka s Bohom. Vyslovte to úprimne, keď vám tak je: “Pane Bože, hnevám sa na teba, pretože si neurobil podľa mojej vôle…” (Buob, Hans: Růst v modltitbě. Cesta obrácení)

S.73

Na neho zložte všetky svoje starosti,

lebo on sa o vás stará (1 Pt, 5, 7).

U mnohých ľudí prevláda názor, že ak sa chceme dobre modliť, musíme najprv odložiť svoje starosti, únavu, hriechy, pochybnosti a frustrácie.

Je tu však riziko, že po takejto modlitbe odtrhnutej od života vyzdvihneme svoje bremená nezmenené za dverami a rovnako obťažkaní odkráčame domov.

S.76

Pri všetkom vzdávajte vďaky… (1 Sol 5,18).

V modlitbe chvály nejde o to, ako si nakloniť Božie srdce, ale ako nakloniť naše srdce smerom k Bohu. Veď Božie srdce je nám už dávno naklonené, v Kristovi voči nám zaznelo Božie ÁNO, ktoré on nikdy nevezme späť.

Pán Ježiš Otcovi ďakoval a velebil ho mnohokrát, ale v Getsemanskej záhrade neďakoval a nechválil – tam zápasil o postoj odovzdanosti. Skutočne sa nemusíme snažiť byť duchovnejší než on.