Jessica Santy Saleska

Ďalšia zaujímavá kniha, ktorú som prečítala a s ktorej myšlienkami by som sa chcela s vami podeliť, je kniha ´Dážď slivkových kvetov´ od Eleny Hidvéghyovej-Yungovej. Je to o vzťahu mladej ženy – Slovenky a staršieho muža – čínskeho umelca…  Je to tenká knižočka a dá sa veľmi rýchlo prečítať. Odporúčam! 🙂

 S.63

Pri ňom som pochopila jednu dôležitú vec: v živote ženy nie je kľúčový muž, ktorý sa zmocní jej tela ako prvý. Ktorý ju „zbaví panenstva“ – ako hlása (aspoň tak sa mi zdá) zaužívaný názor na tieto veci. Ale muž, ktorý pred ňou odkryje najhlbšie tajomstvá rozkoše v nej samej. A zároveň v dvojici. Ten, ktorý vykoná tú úžasnú, nesmierne dôležitú iniciáciu. V tom mal Liang v mojom živote navždy výsadnú pozíciu. Exkluzivitu a mágiu.

Muž a žena. V tej najhlbšej intimite. Nikto a nič viac. V centre jedného z najľudnatejších miest Ázie. Dve útle, krehké telá v matnom svetle. Voňavé a úplne nahé. Biela mäkkosť a vláčnosť. Prúdenie. Zvláštna dynamika tej chvíle. Okamihy, ktoré znamenajú dôležitý medzník v mojom živote… Všetko, čo sa vtedy stalo, sa mi hlboko vrýva do mozgu, do pamäti tela. Každý pohyb, odtienok vône, zvuk, myšlienka, každý, i ten najmenší záchvev zmyslov.

S.65

Potrebovala som si vytvoriť vlastný svet, ktorý mi nikto nevezme. V ktorom budem vždy doma.

S.66

Väčšinou sa mi zdalo, že nestojím nohami pevne na zemi. Aj pri Liangovi som často cítila jeho prevahu. On totiž, na rozdiel odo mňa, veľmi presne vedel, čo chce. Možno až diabolsky presne.

Alebo vo mne jednoducho zvíťazil mocný pud sebazáchovy prepojený s intuíciou. S tou nesmierne vzácnou ingredienciou bytia. Predtým akoby som stále vychádzala von, ďaleko od prahu dverí mojej vlastnej duše. Dlho, veľmi dlho mi trvala cesta späť. K najhlbšiemu vnútru mojej bytosti, K pravde, ktorá je posvätná.

S.125

Život je príliš krátky, aby človek na sebe páchal násilie. K takému záveru som definitívne prišla počas inštalácie Lei-mingovej sochy. Mala som dvadsaťpäť rokov. Ďalšie z kľúčových rozhodnutí môjho života. Rodilo sa vo mne dlhší čas. Tak ako kedysi rozhodnutie odísť od Lianga. Ale bolo pevné. Neodvolateľné.

S.126

Predstavujem si uplynulé roky svojho života. Celý čas som unikala sama pred sebou. Pred tým, čo ma naozaj tešilo a dávalo zmysel mojim dňom. Namiesto toho som sa vrhala do literárnych výskumov a odborných článkov.

Snažila som sa uveriť, že je to moja cesta. Ale bol to omyl. Listom profesorovi som spečatila svoje rozhodnutie. Presekla som hrubý povraz medzi mnou a svetom vedy. Drasticky a kruto. Opäť ma premkol pocit, akoby som skoncovala s niečím smrtonosným. S niečím, čo ma už dávno ťahalo ku dnu. Dusilo.

Oproti tomu stál nekonečne otvorený svet imaginácie a rozletu ducha. Svet vlastnej tvorby, bezhraničnej slobody. Ako more.

Dalo sa predsa žiť aj na voľnej nohe… Byť sama sebe paňou. To ma lákalo. Netušila som, čo ma čaká. Ale cítila som, že tou cestou mám kráčať a nemám sa pýtať viac. Všetko ostatné, dôležité sa dozviem postupne. V pravý čas.

S.128

Jednako sa trochu bojím. No niet inej cesty. Viem, že už nesmiem na nikoho brať ohľad. Inak by som riskovala, že celý život budem trpieť. Nespokojná, zatrpknutá. Moja duša vykročila na rázcestí (bolo v nej zakódované?) a vybrala si nový smer.

S. 130

Tá schopnosť, ba priam posadnutosť tvorivo písať sa po návrate domov zo mňa vytratila. Vyschla. Alebo ju niečo muselo prehlušiť, neviem. Ale cítila som, že sa raz vráti. Ten ošiaľ, tá bytostná potreba . Že sa to všetko vráti do môjho života. Ako hudba.

Chýbala mi odvaha žiť dobrodružnejšie.

S.131

-Vtedy pred rokmi som ti strašne závidela extázy šťastia v tvojom ateliéri. Tie nespočetné hodiny strávené v tvorivom ošiali, keď si nepotreboval ani spať, ani jesť… až kým som to nespoznala na vlastnej koži.  – Kým som bola pri tebe, pripadala som si strašne menejcenná. Akoby som žila v tvojom tieni. A trochu som žiarlila na všetky tie tvoje obrazy a sochy.

S.132

-Vieš, ty si zvrchovaný individualista. Stále taký nekonečne ľahký, neuchopiteľný. Akoby pripravený kamsi odletieť, uniknúť… ale ty nie si stvorený pre manželský život. Pre partnerstvo podľa mojich predstáv, – dodám s maximálnou ohľaduplnosťou v hlase.

Liang žil akoby v inom svete a tam za ním nemohol ísť nikto. Ani ja. Tam boli na prvom mieste sochy, obrazy. Až potom všetko ostatné. Keby som to vyslovila nahlas, určite by nesúhlasil. Lenže on bol v prvom rade umelcom. Až potom bol mužom, milencom, učiteľom, otcom alebo čímkoľvek iným.

S.133

Nekonečná úcta a obdiv k jeho životným princípom, vďačnosť – to všetko som cítila. Nestačilo to však pre spoločný život podľa mojich ideálov.

S.144 

Píše. Je to ošiaľ, silnejší ako ona sama, a s pôžitkom sa ponára do nového sveta. Všetko má vo svojich rukách – každú postavu, jej myslenie, cítenie, správanie, osud.

V tej chvíi všetko ostatné prestalo byť dôležité a ja som písala, akoby mi išlo o život. Rozrušená, dychtivá, nekonečne šťastná. Allegro appassionato. To písanie očisťovalo myseľ podobne ako všetky orientálne cvičenia…

S.145

Tie stavy tvorivosti – podobné extáze – prichádzali nečakane, úplne mimovoľne. A takisto sa vytrácali. Pripomínalo to záchvat. Keď sa ohlásil, všetko išlo bokom. Kým to človeka držalo, akoby sa nemohol uvoľniť. Oslobodiť.

S.150 

Tu v Šanghaji som s definitívnou platnosťou pochopila, že musím písať. Vo výtvarnom umení ani v hudbe by som sa nepresadila. To mi bolo jasné.

Moje myšlienky potrebovali dostať priechod von. Už ma začínali dusiť, zvnútra rozožierať a zabíjať.

Hľaď do svojho vnútra a píš. Buď pravdivý, nebojácny a verný tomu, čo ti vnútro nakazuje. Pomysli, že žiaden autor nemôže nič napísať, čo by stálo za viac ako on sám. Si svojím vlastným tajomníkom, ktorý vpisuje do knihy svoje vlastné ja…

Naše svety majú k sebe oveľa bližšie, než som čakala. Hoci nám nebolo súdené žiť vedľa seba…

S.158

Zdalo sa mi, akoby on poznal sám seba oddávna. Žil v súlade s vnútorným krédom. Áno, on naplnil ten nesmierne dôležitý princíp: bol verný sám sebe.

Nevedel, o čom premýšľa. Ale cítil, že za tých pár dní sa opäť zmenila, posunula kamsi dopredu. Do neznáma. Uvedomil si, ako veľmi ho od počiatku fascinovala jej nevyspytateľná, nepreniknuteľná duša. Večne hľadajúca a rozporuplná. Ju trápili otázky, ktoré si on sám nikdy nekládol.

S.159

Odrazu ma však prenikne zvláštny pocit, že o Liangovi temer nič neviem. Akoby bol zahalený nepreniknuteľným plášťom tajomstva a nedostupnosti. On o svojich pocitoch a snoch nikdy nerozprával. Nevedela som si predstaviť, čo sa celý čas odohrávalo v jeho vnútri. Pred rokmi, ani teraz. Napriek všetkému, čo sme spolu prežili, mi ostával zvláštnym spôsobom cudzí. Nepatril mi. Ani ja som nepatrila jemu.

S.162

Ženy a muži. Každý odlišný od ostatných. Neopakovateľný. Každý má inú dušu, iné fluidum. Iný osud.

Trápi ich, ako žiť lepšie a zdravšie. Tí senzitívnejší si bojazlivo kladú otázku, či sú šťastní a vnútorne naplnení. Desia sa ničoty. Prázdna. V mnohých sa už dávnejšie začali spúšťať prvé signály depresie (spôsobov na jej potláčanie existuje, chvalabohu, dosť). Rozmýšľajú, či svojím životom nemrhajú. Či zbytočne nepochovali príliš veľa snov, vzácnych talentov a ambícií. Či sú vo všetkých veľkých životných rozhodnutiach verní sami sebe a svojmu vnútornému hlasu.

S. 163

Všetko, to nesmierne dôležité, čo sa medzi nimi stalo, muselo ostať kdesi zaznamenané. Nezabudnuté. Verne zachytené okom podivuhodnej kamery. Do najmenších detailov a so všetkými tajomstvami. Naveky. Zapísané a zapečatené v duchovnom archíve vesmíru. Tam, kde sú od počiatku uchované dejiny každej konkrétnej ľudskej duše.