Naozaj každý… Nikto z nás, ľudí, v skutočnosti zmenu nemá rád. Oveľa radšej ako ´nový život´, máme totiž radi svoj zaužívaný (a občas aj trochu nudný) stereotyp, ktorý nám dodáva aspoň akú-takú istotu. Zmena nám však žiadnu istotu neprináša, a preto ju prijímame len ako nutné zlo. Ako zlo, ktoré nás núti robiť to, čo neznášame zo všetkého najviac, a to meniť sa!
Zmeny naozaj príliš nevyhľadávame, ale skôr ich len hrdinsky voľky-nevoľky znášame. Pretože nemáme na výber… Keby sme mali, tak by sme žiadnu veľkú zmenu nechceli, a ani neprijali. Každá zmena v nás totiž vyvoláva určitý druh neistoty, stresu a nepokoja. Zaťažuje nás fyzicky, psychicky i časovo.
Zmenou, ktorá nás dokáže vyčerpať, je napr.:
rozchod, rozvod, sobáš, nezvyčajná choroba, nová práca, nové bývanie, nový image, nová postava, nový životný štýl a režim dňa, nový druh športu, nové neodskúšané auto, nová diéta, cestovanie i usadenie sa, odchod na materskú dovolenku, nástup do práce po materskej, odchod do dôchodku, smrť blízkeho…
Každý z nás oveľa viac túži po istote než po neistote, a pokiaľ môže, tak si ju pre svoj život aj vyberá. Človek, ako tvor pohodlný, má tendenciu radšej sa aklimatizovať, automatizovať, prispôsobiť sa a ´nič neriešiť´, hoci vie, že namiesto toho by asi predsa len ´mal´ niečo robiť, pohnúť sa, či vyskúšať niečo nové.
Pokiaľ však nemusí, tak to nespraví… Radšej počká, alebo pred tým utečie, – a bojovať s tým začne až potom, keď je už zatlačený do kúta, keď mu už horia termíny, alebo keď už medzičasom zistil, že je dostatočne silný na to, aby to zvládol. Inak nie…
Často sa vraví, že ´život je zmena´. A áno, ono to tak v určitom zmysle aj naozaj je. Život a svet sa totiž neprestajne menia… Vravíme si to však len preto, aby nás tá daná zmena príliš nebolela, a aby sme sa cítili istejšie. Potrebujeme počuť utišujúce i povzbudzujúce slová tých druhých, aby sme cítili, že vo svojom boji a trápení nie sme sami. A že aj ostatní majú nejaké tie svoje ´veci´, ktoré potrebujú ´riešiť´.
Ak by sme totiž mali byť na všetko sami, veľmi by sme pochybovali o tom, či to zvládneme. No ak by sme, naopak, mali pri sebe podporu čo i len jedného človeka, ktorý nás miluje a chápe, pozerali by sme sa už na všetko inak… A to najmä s dôverou, že raz všetko predsa len zvládneme…
Vraví sa, že človek si zvykne aj na šibenicu. A aj to je pravda. Ak človek vie, že mu to za to stojí, ak má nejakú (vonkajšiu alebo vnútornú) oporu, alebo ak vie presne, za čo bojuje, je schopný trpieť a vydržať aj nemožné…
Dobrou a ´modernou´ obdobou tohto faktu je napr. „Štokholmský syndróm“ . Rukojemníci, ktorí sú teroristami zadržiavaní nejaký dlhší čas, cítia po vyslobodení k svojim únoscom akýsi zvláštny pocit spriaznenosti a priateľstva. Je to preto, že človek je schopný zvyknúť si na naozaj čokoľvek. Dokonca aj na obrovský útlak, neslobodu a zlé zachádzanie, ktoré postupom času už tak ´tragicky´ neberie. Je to asi naša vrodená schopnosť prispôsobiť sa a prežiť obdobie nezdaru, až kým pre nás opäť nesvitnú tie lepšie časy. Aj zmena k lepšiemu je však pre nás dobrá a prijateľná len vtedy, keď nie je násilná a rýchla, keď ju už naozaj chceme, alebo keď máme dostatok času a sily sa na ňu pripraviť… Inak nie.
Inak si radšej opäť vyberieme tú škaredú, no pevnú istotu, než peknú, no neistú zmenu a slobodu. Vieme už totiž, že v skutočnosti oveľa viac milujeme a potrebujeme istoty, a nie tie šialene rýchle a ´moderné´ zmeny, ktoré už ani nestíhame vnímať…
V roku 2016 vám teda želám čo najviac istoty, pokoja a lásky! Pre vás, i pre vašich blízkych! Ak ich ešte nemáte, skúste ich pohľadať, a zaručene ich aj nájdete..!
A ak sa pre nejaké zmeny predsa len rozhodnete, robte ich nenásilne a uvážlivo. Buďte vytrvalí a v dobrých veciach sa nikdy nevzdávajte. Ak už niečo nebudete zvládať, neváhajte príliš dlho, a požiadajte druhých o pomoc. A buďte si jeden druhému oporou, a nie prekážkou. Pretože všetci sa navzájom potrebujeme viac, než si myslíme. 😉
Šťastný Nový Rok 2016!