Aj keď je to poľovnícky termín na usmrtenie, a ja som bola posledná, ktorá ho videla nažive, nebola som to ja, ktorá ho zabila… ´ Iba´ som ho videla umierať…
Rozpoviem vám, ako to bolo. Je to trošku smutný príbeh, ale aj o tom je život…
Keď som si raz večer bola zabehať neďaleko môjho baráka, v jednej z malých uličiek som na kraji cesty zazrela učupeného vtáčika. Bol to asi škorec, lebo bol taký väčší a hnedastý… Vrabčiak, ani drozdiak to, podľa mňa, nebol… Zastala som pred ním, pretože mi pripadalo divné, že predo mnou neuletel. Jediné, na čo sa ten chudáčik zmohol, bolo to, že sa nejako vyštveral na nizučký obrubník a tam nenápadne zaľahol do trávy. Prešiel teda iba zopár centimetrom odo mňa a stále bol v mojom dohľade. Zdalo sa mi, že je nejaký zoslabnutý a otrasený (možno dokonca zrazený autom), a tak som ho z tej trávy opatrne zodvihla a prizrela sa mu lepšie. Čakala som, že uvidím nejakú jeho zlomenú nožičku alebo krídelko, ale žiadnu otvorenú ranku som na ňom nezbadala. Mal iba pootvorený žltý zobáčik a stále viac prižmurujúce očká…
Začalo mi byť jasné, že život z neho pomaly ale isto vyprcháva, no ja som to nechcela dopustiť… Túžila som ho zachrániť a tak som s ním zašla k najbližšej kaluži. Myslela som si, že by mohol byť smädný a tak som ho, tak jemne ako sa len dalo, nahla čo najbližšie k hladine tej kaluže, aby sa napil. Jemu však na tom vôbec nezáležalo a nepreukázal žiadnu túžbu za vodou. Sekundu za sekundou stále viac ochaboval, pretože sily z neho unikali až priveľkou rýchlosť… Bolo mi ho ľúto. Rozmýšľala som, či by som mu nemala uloviť nejakú muchu a dať mu ju zjesť do zobáčika, ale kým som sa stihla po nejakom tom hmyze skutočne rozhliadnuť, vtáčik už nežil…
Dodýchal mi na dlani. So stále pootvoreným zobáčikom a s napoly privretými viečkami.
Možno celý ten čas sníval o tom, že odletí do večných lovísk a na tie najkrajšie polia na svete… Takže ja dúfam, že sa mu to splnilo… Aj keď mne to vtedy pripadalo byť smutné…
Jeho malé nehybné telíčko som položila do vlhkej trávy pod jeden malý stromček. A možno by som mu tam pridala aj nejaké tie kvetinky, keby tam práve vtedy naokolo nejaké boli, a keby sa ten pán, čo vyšiel von, nepozeral na mňa tak trochu udiveným pohľadom. 😛 Takže kvietky som napokon nezohnala. Možno by si ten vtáčik aj tak želal oveľa viac nejaké ovocie, oriešky či semienka. Alebo možno aj tie mnou nenávidené dážďovky… Rest in peace.