Videla som tvár. Nešťastnú tvár. Tá tvár sa pozerala von oknom. Bola to tvár starenky. Pohľad tej tváre bol zadumaný, takmer apatický. Pripomínal mi pohľad psíka, celý deň zatvoreného v prázdnom byte. Pohľad opusteného a osamoteného tvora, o ktorého nik nemá záujem…
Bolo mi jej ľúto. Až tak moc, že keby som sa nemusela ponáhľať do práce, možno by som sa vybrala za ňou, aby som ju trošku rozveselila. Naozaj neviem, čo by som v prípade voľného dňa spravila. Možno, že aj nič…
Bolo to pre mňa také nezvyčajné a prekvapujúce ´stretnutie´, že som zrejme aj zabudla zavrieť ústa. Nikdy predtým som tam, totiž, tú starkú nevidela. Alebo som si ju, možno, len nikdy nevšimla…
Ponáhľajúca sa, a večne čumiaca len do zeme a na pár metrov pred seba, naozaj ráno nestíham pozerať sa po okolí či niekomu do okien. Dnes som sa však na chvíľočku zadívala na nebo a hútala nad tým, či dnes bude teplo alebo bude pršať. V duchu som hromžila nad sparou, ktorú tak neznášam a ktorú bolo cítiť aj napriek tomu, že slnko bolo práve za oblakmi. S istotou môžem povedať, že som nemala takmer žiadnu náladu na úsmev či radosť. (Tá sa u mňa dostavuje až neskôr, po vypití kávy…:))
Myslela som si, že nik na tom nie je horšie ako ja, no ako som sa na vlastné oči presvedčila, veľmi som sa mýlila. Tak ako v každé ráno, kým sa vo mne naplno neprebudí moja ľudskosť, sebecky som hľadela iba na seba, na svoj vlastný čas, a na svoje vlastné potreby…
Až pokým som teda neuvidela tie zvláštne smutné oči a netrklo mi, že život je aj o niečom inom ako o naháňaní sa. Za kým, za čím..?! Za tou bezduchou, no predsa tak mocnou chimérou…
Vďaka starkej v okne som si uvedomila, že život je predsa najmä o zdraví, šťastí a láske. O priateľstve, objavovaní a o plnení si svojich snov. O každodenných bojoch, o úteche v nevinnosti, a o rozhovoroch s tými najbližšími. A aj o občasnom zastavení sa, porozhliadnutí sa a náprave svojej krivolakej cesty…
Ja som z tej svojej správnej opäť raz vybočila a zašla trošku krivo. Našťastie, babkina tvár, ktorá sa pred mojím okato sileným a nesmelým úškrnom predsa len trošku pousmiala, ma prinútila vrátiť sa na tú správnu a nezabúdať na ľudskosť.
Na to, že si máme vážiť život každého jedného… Na to, že čas je vzácny a máme ho využívať nielen pre svoje dobro, ale aj pre dobro druhých… A na to, že už dávno som nenavštívila svojich starých rodičov a nerozprávala sa s nimi. O hocičom…
Niekedy totiž stačí pri nich len… byť… Len tak sedieť a vôbec nič nevravieť. Im, a aj nám, dokážu tie chvíle dať oveľa viac, ako si vieme predstaviť… To si však často uvedomíme, až keď je príliš neskoro…