a ja nemám chuť ísť spať
pretože sa práve vyznávam
z hriechov, ktoré som spravila
ktoré som dopustila
alebo ktoré sa proste udiali…
Raz za čas totiž
príde ten okamih
keď máte chuť premýšľať
všetko rozoberať a riešiť
a cítite v sebe nutkanie…
prejaviť sa
vyznať sa
ukázať farbu
a ísť s kožou na trh
či s pravdou na bubon…
Nebýva to často
lebo často sa toho bojíme
často si na to nenájdeme čas
často na to nemáme silu, či náladu
ale občas k tomu dochádza
občas nás to proste premôže…
Sprvu nás to dosť bolí
a je nám všetko ľúto
ale potom si na tú bolesť zvykneme
postupne sa nám uľaví
a my zistíme, že bolo fajn…
dostať to všetko zo seba
a konečne sa zas cítiť
prijatý sám sebou
dobre vo svojej koži
a naplno zmierený…
so všetkým, čo bolo
čo je a čo bude
necítiac žiadne výčitky
za veci čo prišli, a odišli
a ani strach z toho
čo nás neminie…