Je celkom sám
vo vetre a v daždi
a v tenkom kabáte
ktorý ho pred zimou moc nechráni…
No jeho bolesť zo samoty
a ľudskej zrady
sa mu zažiera do kostí
viac než chlad a hlad…
Je celkom sám
lebo ľudia k sebe radšej príjmu
túlavého psa
ako jeho, bosého…
Vraj si je sám na vine
že takto dopadol…
On však nemá ten pocit…
V ruke stíska starý mobil
ktorý našiel v smetiaku…
Chýba mu SIM karta
aby sa dal použiť
no on o tom nevie…
Len ho stíska
a pozerá sa na displej
rozmýšľajúc
komu by zavolal…
Až ho napokon položí pred seba
lebo si nevie spomenúť
ani na jediné číslo
a ani na jediné meno človeka
ktorý by mal oňho záujem…
S krutou pravdou
v lesklých vlhkých očiach
rozprestiera nad sebou noviny
aby si trochu oddýchol
aby sa zahrial aspoň suchým papierom
a aby sa mu už toľko netriasli
tie neláskané a skrehnuté ruky…
V ktorých opäť stíska
jedinú vec, ktorú má…
Starý a nefunkčný telefón…
Možno si predsa len spomenie…
On na niekoho
alebo niekto na neho…