Sme ako cudzinci
žijeme pri sebe
ale nie spolu
sledujeme v telke to isté
ale vnútri zostávame
opustení
chladní
bezcitní
a vždy sami…
Nezdieľame spolu vôbec nič
ani radosť, ani smútok
len podobný názor a status na Facebooku…
Sedíme v jednej miestnosti
pod rovnakým lustrom
a pod rovnako intenzívnom svetlom
no predsa sa nevidíme
nepočujeme
a nevnímame
A asi to ani nechceme…
Občas len ticho zabručíme
nejaké to „Na zdravie“
keď niekto z nás kýchne
ale to je všetko…
Nedokážeme sa spolu rozprávať
už vôbec o ničom…
O dobrom ani o zlom
o dôležitom ani o fádnom
o živote ani o smrti…