Žena

20. októbra 2012, jessica, Poézia

Jej záhyby sú ako vŕšky a doliny

jej tvár je ako svit mesiaca

ktorý odráža žiaru

našej najbližšej hviezdy

Jej oči sú ako lámpášiky

na tmavej nočnej oblohe

ktoré priťahujú zblúdilcov

jej vlasy sa v slnku ligocú

ako hriva bujnej kobyly

a ako roztavené zlato

pripravené na liatie

Jej bradavky pretínajú vzduch

v ladnom ženskom tanci

ako zaoblené hroty kopije

jej boky sa krútia do rytmu

magickou nezdolnosťou diablice / svätice

a priťahujú pohľady všetkých okolo

Jej chrbát sa chvíľami prehýna

ako dozretý klas pod dotykom vánka

Teplé kvapky jej potu

jej stekajú po tele

ako bronzové kryštály

a ako jantárové slzy javora

Jej hlas je ako hlas sirény

ktorá zvádza, no neničí

púta pozornosť, ale nič neručí

Jej vôňa je ako vôňa nektáru

za ktorou prahnú hladné včeličky

a jej pohľad je tak magický

že mu nik neujde…

ani od narodenia slepý

lebo ona si ho k sebe aj tak pritiahne…

Je neodolateľná…

Je žena!