…ale aj deň, kedy sa narodila moja milovaná babka. Dnes by oslavovala krásnych 80 rokov, a všetkým nám je ľúto, že to tak nie je aj naozaj. Sú to už dva roky, čo sme s ňou oslavovali jej 78.-e narodeniny, vtedy ešte netušiac, že budú jej posledné… :/
Je mi to stále dosť ľúto, a doteraz si na to neviem zvyknúť. Moja myseľ akoby ešte stále odmietala pochopiť, že babka tu už nie je, a už ani nikdy nebude… Vždy, keď sa blíži víkend, mám chuť ísť do dediny, kde bývala a navštíviť ju tam… Jej dom je už však predaný, a bývajú v ňom celkom cudzí ľudia. Dvor, na ktorom som sa hrávala, a na ktorom som prežila jedny z najkrajších chvíľ detstva, tak už asi nikdy nebude patriť mne, a ani mojej rodine.
Smutné, hej… Smutné je, keď odchádza milovaný človek. No ešte smutnejšie je to, ak ste mu chceli niečo povedať, či dozvedieť sa od neho, no už ste to nestihli. Pretože vás niekto, či niečo predbehlo, a znemožnilo vám to.
Nestihli ste mu povedať, ako veľmi ho máte radi, či ako veľmi si ho vážite, za všetko to, čo pre vás urobil… Alebo ako veľmi mu ďakujete, za všetky tie dobroty, ktoré vám počas svojho života navaril a napiekol… Vtedy vám príde smutno z toho, že ste sa mu nevenovali viac, a nechali ho často samého… A že, aj keď ste nejaký ten voľný čas mali, veľa krát ste ho venovali niečomu tak hlúpemu a nedôležitému, že to ani nestojí za reč..! Veľmi by ste ten čas chceli vrátiť, no už to nejde…
Vtedy si uvedomíte, ktoré veci sú v živote naozaj dôležité…(?!) A niekedy vtedy a tam vám dopne, že je to vaša rodina, a že by ste ju nemali zanedbávať… Nehovorím len o tej najbližšej, ktorej by sme sa mali venovať najviac, ale aj o tej širokej, a pekne rozvetvenej, v ktorej si každý z nás môže nájsť nejakú tú ´spriaznenú dušu´. Takú, ktorá mu bude plne rozumieť aj bez slov… Pretože všetci si aj tak hľadáme tých, čo sú nám najviac podobní, – a ak sa trochu posnažíme, tak ich nájdeme aj vo svojej vlastnej rodine. Áno, je to tak! Aj vo svojej vlastnej, nedokonalej rodine, nájdeme vždy nejakých tých skvelých ľudí, podporovateľov, priateľov, či spoločníkov na výlety. Len sa ich nebojme hľadať.
Skúsme sa o nich len o trošku viac zaujímať, a spestrime tak život sebe, aj im. Aby sme raz neľutovali, čo všetko sme s nimi mohli podniknúť, a nespravili to. Chce to len odvahu priznať si, že nie vždy, a nie všetko, zvládame len sami, a že občas nám tí druhí naozaj chýbajú…
Prajem sebe, i vám všetkým, mať takúto guráž, a nebáť sa podniknúť niečo zaujímavé a dobré. Viem, že je to niekedy ťažké, no oveľa viac tým môžeme získať, než stratiť.
Pozvite sesternicu na kávu či prechádzku, ponúknite sa, že vyvenčíte bratrancovho psa, alebo si len tak sadnite k babke či dedkovi, nech vám rozprávajú o svojej mladosti, o svojich láskach, či o druhej svetovej vojne, ktorú sami zažili… Skúste hocičo. Hlavne však dajte ľuďom najavo, že ich máte radi, a že si ich vážite! Takých, akí sú, a pre to, že vôbec sú… Pretože už ich tu nemusíte mať dlho, a potom vám to bude naozaj ľúto..! Nehanbite sa teda, prejaviť niekomu svoju náklonnosť..! Nie je to totiž žiadna zbabelosť, práve naopak. Držím vám v tom palce..!
😉
Celá debata | RSS tejto debaty