Jessica Santy Saleska

Čítal už niekto Coelha? Lebo ja až teraz…

Veľa som o ňom počula, ale dosiaľ od neho ešte nič neprečítala. Teda, až do dnešného dňa… Dnes som dočítala jeho knihu Záhir a, hoci neviem, či patrí k jeho najlepším knihám, mne sa, veru, celkom páčila.

Najmä niektoré myšlienky z nej, ktoré som si z knihy povypisovala a chcela by som sa s vami o ne podeliť. Snáď nespravím nič protizákonné, keď uvediem, že všetky doleuvedené vety sú doslovným prepisom z jeho knihy. 🙂

Takže nech sa páči! Snáď nikomu neodoberiem chuť prečítať si celú jeho knihu… 🙂

PAULO  COELHO: Záhir

S.62

Nedávno som na niečo prišiel: skutoční priatelia sú tí, čo sú pri nás, keď sa nám darí. Držia nám palce, tešia sa z našich víťazstiev. Falošní priatelia sa objavujú v ťažkých chvíľach so smutnou ´solidárnou´ tvárou, a pritom ich v skutočnoti naše utrpenie utešuje v ich úbohých životoch.

S.64

Je to ťažké…ale nemáš na výber. Ak mu neodpustíš, budeš stále myslieť na utrpenie, čo ti spôsobil, a bolesť nikdy neustúpi.

Energia prameniaca z nenávisti ťa nikam neprivedie.

…Nezabúdaj, že ma mnoho ráz zranili…

Preto v sebe ešte nosíš chlapca, najslabšieho medzi spolužiakmi, čo skrýval slzy pred rodičmi…

S.65-67

…kniha sa píše sama, spisovateľ je len pisár…

je (to) čistá pravda, nik nevie, prečo ho prúd odniesol na iný ostrov, a nie na ten, kam sa chcel dostať.

…to, čo spisovateľ pokladal za osamelú prácu, sa mení na most, loď, prostriedok na prepravu a komunikáciu duší.

Od tej chvíle už nie som člvoek stratený v búrke, stretávam sa sám so sebou cez svojich čitateľov, pochopím, čo som napísal, keď vidím, že iní to tiež pochopili – nikdy nie skôr.

…ani moja duša nie je osamotená.

S. 75 (o vzťahu k Marii)

“Máš strach byť sám a máš strach byť s niekým…”

Nemôžem žiť naveky s duchom ženy, ktorá zmizla bez vysvetlenia. Čítala som tvoju knihu. Verím, že až keď ju nájdeš a vyriešiš túto záležitosť, bude môcť tvoje srdce patriť mne.

S.76

“Keď som nemal čo stratiť, dostalo sa mi všetkého. Keď som prestal byť tým, čím som bol, našiel som sám seba…”

S.83

Láska je nespútaná sila. Keď sa ju pokúsime ovládnuť, zničí nás. Keď sa ju pokúsime uväzniť, zotročí nás. Keď sa ju pokúsime pochopiť, zanechá nás stratených a zmätených…

S.105

V mojom vysnenom svete bola Esther stále mojou družkou a jej láska mi dávala silu ísť ďalej, preskúmať svoje hranice.

V skutočnom svete som ňou bol jednoducho posadnutý. Odsávala mi všetky sily, zaberala všetok priestor…

S.108

Som čitateľom vlastných kníh. Ukazujú mi to, čo som už vedel, ale neuvedomoval som si to.

A čitateľ?

Myslím, že zažíva to isté. Kniha, alebo čokoľvek iné – film, hudba, záhrada, výhľad z vrchu – čosi odhaľuje…

S.109

Teraz, ako vieš, trpím pre lásku. Môže to byť zostup do pekla, alebo odhalenie. Až keď som písal Čas trhať a čas zošívať, pochopil som, ako veľmi viem milovať. Naučil som sa to pri klepaní slov a viet.

Nik nie je vo svojom súžení sám – vždy niekto rovnako uvažuje, teší sa či trpí, a to nám pomáha lepšie čeliť tomu, čo máme pred sebou.

Ak je tu utrpenie, treba ho prijať, nezmizne totiž len preto, že predstieraš, že nejestvuje. Ak je tu radosť, aj tú treba prijať napriek strachu, že sa raz skončí.

Neboj sa, jediná cesta, ako sa vyhnúť utrpeniu, by bolo odmietnuť milovať.

S. 140

Verím v znamenia. Po Ceste svätého Jakuba sa všetko úplne zmenilo: všetko, čo sa potrebujeme naučiť, máme pred očami, treba sa len pozorne a úctivo poobzerať, aby sme zistili, kam nás Boh vedie a aký má byť náš ďalší krok. Naučil som sa rešpektovať tajomstvo – ako hovoril Einstein, Boh sa nehrá s vesmírom v kocky, všetko je navzájom prepojené a má zmysel.

S. 114

Poznal som mnoho ľudí, čo už nežili, hoci ďalej pracovali, jedli a venovali sa zvyčajným spoločenským aktivitám. Robili všetko automaticky, slepí k magickému okamihu, ktorí so sebou prináša každý jeden deň, nezastavili sa, aby sa zamysleli nad zázrakom života…

S. 149

Kým som ležal v nemocnici, uvedomil som si, že som v ženách, ktoré som miloval, hľadal sám seba. Díval som sa na ich krásne čisté tváre a videl som v nich svoj odraz. A ony sa dívali na mňa, videli sadze a považovali sa za horšie, ako sú…

A keď som ju chcel znovu vidieť, musel som mať tvár čistú ako ona. Prv ako ju nájdem, musím nájsť sám seba.

S. 172

Prečo sú ľudia nešťastní? Lebo chcú túto energiu (lásky) uväzniť, a to je nemožné. Zabudnúť na osobnú históriu znamená udržiavať tento priechod čistý, nechať energiu, aby sa prejavili každý deň, ako chce, dať sa ňou viesť.

S. 174

Obaja zisťujeme, že ako si vyprázdňujeme hlavy od starých prežitých príbehov, otvára sa nám nový priestor, vstupuje doň záhadná radosť, rozvíja sa intuícia, sme smelší, viac riskujeme, robíme to, čo pokladáme za správne či nesprávne – ale robíme. Dni sa zdajú dlhšie a intenzívnejšie.

S..176

Vy ste chudobný – nedisponujete svojím časom, nemáte právo robiť, čo chcete, ste nútený dodržiavať pravidlá, ktoré ste nevymysleli a nerozumiete im.

S. 178

Kým neuzavrieme kapitolu, nemôžeme otvoriť novú.

(+ návod ako veci vypustiť z hlavy…)

S. 196

Uspokojenie: v našich životoch sa vždy odohrá udalosť, ktorá spôsobí, že sa prestaneme rozvíjať. Trauma, zvlášť trpká prehra, sklamanie… z nás môžu urobiť zbabelcov a zabrániť ďalšiemu napredovaniu.

S. 205

Lepšie hladovať ako byť sám. Lebo keď je človek sám – a nemám na mysli samotu, ktorú si vyberieme sami, ale tú, ktorú musíme prijať -,akoby už nepratril k ľudskému rodu.

…

(no) Horšie ako prechádzať sa sám a zničený po Ženeve je mať niekoho pri sebe a dovoliť, aby mal pocit, že v našom živote nemá žiadny význam.

S. 220

Treba uzatvárať manželstvá, mať detí, zachovávať druh…

…Treba jesť tri razy denne, aj keď nie sme hladní…

…Počúvať hudbu potichu, potichu rozprávať, plakať potajomky…

S. 232

Vďaka jedinej básni som pochopil, že keď budem písať a ukážem svoj neviditeľný svet,

môžem vyrovnane súperiť s viditeľným svetom svojich kamarátov, s ich fyzickou

silou…

S. 261

Bude si musieť vybrať meno. Musí navždy zabudnúť na svoju históriu bolesti a utrpenia

a zmieriť sa s tým, že je nový človek, že sa práve obrodil a odteraz bude obrodzovať

každý deň.

S. 265

Nomádi vyznávajú len predstavu, že Božstvo je všade a vždy. Nemožno ho vytrhnúť z prírody a vložiť do kníh či medzi štyri steny.

S. 271

Kým som šiel v jej stopách, spoznal som ženu, s ktorou som sa oženil, a znovu som objavil zmysel svojho života, ktorý sa veľmi zmenil a teraz sa opäť mení.

Potreboval som ju stratiť, aby som pochopil, že chuť znovunadobudnutého je najsladší med, aký môžeme okúsiť.

S. 275

Koniec koncov, ako hovorí istý perzský učenec, láska je choroba, kotrej sa nikto nechce zbaviť. Ten, koho zachvátila, sa nepokúša zotaviť, a ten, kto trpí, netúži po vyliečení.

S. 276

“Ahoj,” povedal som.

“Čakala som na teba,” odvetila.

Objal som ju, položil som hlavu na jej plece a rozplakal som sa. Hladila ma po vlasoch, a podľa toho, ako sa ma dotýkala, začínal som chápať, čo som nechcel pochopiť, a uznávať, čo som nechcel uznať…